Z histórie mesta: Krik obesenej čarodejnice privádzal Trenčanov o rozum. Neuveríte, aké budovy dnes stoja na mieste bývalého väzenia

TRENČÍN – O živote vo väznici spred 500 rokov sme sa porozprávali s historikom Trenčianskeho múzea v Trenčíne Vladimírom Pinďákom.

Kde sa na území Trenčína nachádzali väznice a ako to v nich vyzeralo?

Jedna z nich sa nachádzala priamo na mieste dnešného kina Metro, druhá bola priamo v pivničnej časti Župného súdu oproti Trenčianskemu múzeu.

Na povesti väzenia sa podpísali strašidelné príbehy, ktoré prežívajú už niekoľko storočí.

Trenčania si rozprávali príbehy, podľa ktorých sa v tomto dome obesila čarodejnica. Údajne v ňom po nociach strašila s dvanástimi čertmi. Majiteľ domu odvtedy trpel nespavosťou – každú noc musel počúvať hlučnú čarodejnicu, a tak ho predal hradnému kapitánovi Pavlovi Baračkovi, ktorý v 20. rokoch 16. storočia slúžil u Jána Zápoľského, hradného pána a uhorského kráľa. Po roku 1528 prevrátil kabát a pracoval v službách nového majiteľa hradu (nepriateľa Jána Zápoľského).

Pavel Baračka údajne zatváral do pivnice odsúdencov. Prví štyria po noci strávenej v pivnici zošaleli. Dvaja od strachu zomreli a dvaja zošaleli až tak, že ich musel mestský kat popraviť. Baračka takýmto spôsobom vyprázdnil hradné väzenie, v dôsledku čoho v Trenčíne vymizla kriminalita. Vraj Trenčiansky komitát (župu) kriminálnici obchádzali zďaleka.

Starí Trenčania údajne ešte po nociach cítili na ulici z bývalého väzenia síru a počuli rinčanie reťazí. Možno trochu pravdy na celom príbehu aj je. Nielen vo svete, ale aj v Trenčíne prenasledovali čarodejnice. Je dosť možné, že jedna z nich čakala vo väzení na svoj osud a pri predstave krutej smrti na hranici alebo pri predstave procedúry mučenia si zvolila radšej samovraždu. A čo sa týka vidín, ktoré väznení mali, ľudia v podzemí väzenia podrobne opisovali čarodejnicu, ktorá ich údajne prišla strašiť. Ak sa snažíme nájsť logické vysvetlenie, je dosť možné, že práve nedostatok jedla, prostredie, ktoré bolo neľudské a dlhé väznenie v takom nehostinnom priestore malo za následok halucinácie až šialenstvo.

Ako vyzeral pobyt väzňa v „árešte“?

Pobyt vôbec nezodpovedal ľudským podmienkam žitia. Väzenie bolo zlé, väzni v ňom mohli byť i mučení. Steny väznice boli hrubé, útek bol skoro nemožný – dokonca von neprenikol ani krik. Zatiaľ čo hore v župnom súde prebiehal čulý ruch, v podzemí väzni čakali zamknutí a zmučení po útrpných výsluchoch. Odsúdenci zasa čakali na smrť.

Väzni boli často zamykaní v malých celách. A aby nedošlo k sebapoškodzovaniu, boli ešte prikovaní k stenám alebo k podlahe. Pokiaľ spáchal väzeň samovraždu, hádzalo to zlé svetlo na súdny aparát, preto ich radšej prikovali. Miestnosti boli temné, špinavé, vlhké a nevetrané, v zime boli zle vykurované. Slama sa menila výnimočne. Hmyz a výkaly robili z pobytu ozajstné peklo. Pobyt v cele nesmel na druhej strane človeka zabiť, takže i napriek vyššie zmienenému boli vo väzniciach dodržiavané určité pravidlá. O trestancov sa starali žalárnici, na Trenčianskom hrade zasa drábi. Zachovali sa informácie, že väzeň si v niektorých mestách za pobyt musel platiť, pokiaľ to bolo v jeho silách.

Prevádzka väzenia stála mesto i župu nemalé peniaze. Ak väzeň ochorel, musel byť odvezený do špitálu. Väčšina ľudí, ak sa dostala z väzenia na slobodu, vyšla von napoly šialená, poľutovaniahodná a zúfalá. Ale i tak nesmela byť ujma na tele a duchu až natoľko veľká, aby ohrozila život väzneného. Musel byť totiž schopný podstúpiť prípadné mučenie.

Čo praniere? Vznikli ešte v stredoveku a ich popularita sa držala ďalších niekoľko storočí. Čím to bolo? Kde by sme ich vtedy mohli nájsť?

Mestský pranier mohol stáť na dnešnom Mierovom námestí alebo niekde v jeho okolí. Praniere väčšinou stavali na tržniciach, pred kostolom… Práve na takých miestach, kde sa zdržiaval ľud počas pracovných dní. Pranieru sa nesmel nikto dotknúť – išlo totiž o nástroj výkonu zneuctenia odsúdenca, miesto hanby. Bol to symbol vyššieho súdnictva, na ktoré bolo mesto hrdé.

Praniere vznikali v stredoveku, v 15. storočí dosiahli veľké rozšírenie a prežili až do 19. storočia. Vzhľad praniera bol rôzny, od najjednoduchšieho kolu hanby, cez kôl postavený na vyvýšenom mieste až po stavby budov, ktoré boli zdobené skulptúrami – predstavovali nečisté zvieratá ako opice, prasatá alebo aj katov.

Pranier slúžil aj ako divadlo pre obyvateľov mesta. Ako dlho takéto „predstavenie“ trvalo?

Každý pranier, nech už vyzeral akokoľvek, zostával poškvrneným miestom hanby. Spájal sa s mrskaním a vypovedaním z krajiny (tzv. komitát). Odsúdenci stávali na pranieri väčšinou jednu až dve hodiny.

K zločinom, ktoré boli spojené so zbavením na cti na pranieri, patrili krádež, podvody všetkého druhu, falošná hra, mravnostné delikty, cudzoložstvo a krvismilstvo, krivá prísaha a rúhanie sa voči Bohu. Preto bol zločinec verejne vystavený, aby po prvé bol všeobecne známy pre všetkých obyvateľov mesta a nedošlo tak k nedovolenému návratu, ak bol vyhnaný z mesta, a po druhé bol takto verejne potrestaný, aby ľudia vedeli, ako sa trestajú zločinci a malo ich to mravnostne poučiť.

Trestanec stával na očiach a bol k pranieru pripútaný a zviazaný železným obojkom, ktorý mal okolo krku a zostal vystavený všeobecnému posmechu okolostojaceho ľudu. Ten po ňom hádzal výkaly a odpadky. Na krk odsúdenca mohli zavesiť ceduľku hanby. Na ceduli bol znázornený (napísaný alebo namaľovaný) skutok, ktorého sa dopustil. Vedľa zlodeja často stával ukradnutý predmet, predajné devy držali v ruke veniec, rúhač zvieral v ruke prút alebo sviečku ako symbol pokánia.

Mohli ľudia pranierovať aj vyšších hodnostárov?

Trest na pranieri sa nesmel vykonávať na šľachticoch, deťoch a ani na počestných mešťanoch. Pranierovali sa obyčajní ľudia.