Azerbajdžanu sa máli, nárokuje si na takmer polovicu Arménska

Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev (vpravo) kráča s tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom počas prehliadky čestnej stráže pred ich stretnutím v Baku 9. decembra 2020. Foto: TASR/AP

Situácia na južnom Kaukaze sa neupokojuje ani po skončení nedávnej brutálnej vojny v Náhornom Karabachu. Najnovšie vyhlásenia lídrov Azerbajdžanu a Turecka sú predzvesťou rastúcej asertivity, šovinizmu a expanzívneho apetítu týchto dvoch turkických národov.

Azerbajdžanský prezident Ilham Alijev vo štvrtok počas vojenskej prehliadky na počesť víťazstva v nedávnej vojne v Náhornom Karabachu nazval veľkú časť Arménska historickým územím Azerbajdžanu. Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan pri tejto príležitosti zároveň blahorečil „posvätnú dušu“ Envera Pašu – hlavného organizátora arménskej genocídy, ako aj organizovaného vyvražďovania Asýrčanov a Grékov v Osmanskej ríši.

Revanšizmus a hrdosť na genocídu

„Zangezur, Sevan a Jerevan sú našimi historickými územiami. Náš národ tam žil po stáročia,“ vyhlásil Alijev o troch regiónoch susednej Arménskej republiky. Obnovenie kontroly nad časťami územia Azerbajdžanu, ktoré už od začiatku 90. rokov kontrolovali miestni arménski separatisti, zároveň označil za „obnovenie územnej celistvosti“ štátu. Alijev tiež dodal, že momentálna geopolitická situácia mu nevyhovuje. Zdôraznil pritom, že v minulosti už opakovane vyhlásil: „Ak Arménsko nevráti Azerbajdžanu jeho územia, budú to riešiť vojenskou cestou.“

Erdogan, ktorý sa prehliadky tiež zúčastnil, pri príležitosti vojenskej porážky arménskych síl vzýval meno Envera Pašu. Ten bol jedným z lídrov mladotureckej revolúcie z roku 1908 a osmanským ministrom vojny počas prvej svetovej vojny. Spolu s Mehmedom Talat Pašom a Džamal Pašom je považovaný za jedného z hlavných strojcov arménskej genocídy, počas ktorej vyvraždili približne 1,5 milióna ľudí.

Neil Hauer, analytik venujúci sa regiónu Kaukazu, v tejto súvislosti na twitteri napísal: „Predstavte si, že by Nemecko podporovalo Egypt vo vojne proti Izraelu a potom by [nemecký] líder priletel do Káhiry a blahorečil by tam Adolfa Eichmana.“

Portál Genocidewatch pritom ešte v máji upozornil na to, že turecký líder sa o Arménoch verejne vyslovil ako o „zbytkoch od meča“ (po turecky kılıç artığı). Ide o v Turecku často používanú urážku na adresu kresťanských národov, Arménov, Grékov a Asýrčanov, ktoré na začiatku 20. storočia prežili Istanbulom organizované masakry.

Genocidewatch v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nejde o popieranie genocídy kresťanských národov bývalej Osmanskej ríše, ale naopak, o vystatovanie sa týmito činmi. Provládny novinár Ahmet Taşgetiren frázu vysvetlil nasledovne: „Vyhladíte celú komunitu, ktorú považujete za nebezpečnú. To, čo zostalo, sú tie časti obyvateľstva, ktoré prežili meč a podriadili sa vám. To sú zbytky od meča.“

Nebezpečné nároky a ruské varovanie

Región južného Kaukazu bol tradične mozaikou mnohých národov, náboženstiev a kultúr. Výnimkou neboli ani územia dnešného Arménska a Azerbajdžanu, kde obe etniká neraz žili bok po boku v Jerevane, Baku, v Náhornom Karabachu aj historickom Zangezure. Nejasné etnické hranice tam v 20. storočí následne vytvorili nebezpečnú výbušnú zmes neraz protichodných územných nárokov, ktorá opakovane explodovala v podobe vojen a etnických čistiek nie nepodobných tým v strednej Európe a na Balkáne.

Ich poslednou demonštráciou bola nedávna vojna v Náhornom Karabachu, ktorá si za šesť týždňov vyžiadala tisíce obetí na životoch a obrovské materiálne a ekologické škody.

Ruskom sprostredkované prímerie, na základe ktorého Azerbajdžan získal kontrolu nad siedmimi okresmi, ktoré už od začiatku 90. rokov kontrolovali Arménski separatisti, u niektorých analytikov vyvolalo nádej, že vzťahy medzi oboma krajinami by sa mohli normalizovať. Prispieť k tomu malo možné otvorenie hraníc Arménska s Azerbajdžanom a Tureckom a s ním spojené obnovenie vzájomne výhodných obchodných a ekonomických vzťahov.

Najnovšie vyhlásenia lídrov Azerbajdžanu a Turecka však naznačujú, že oba štáty nemajú o kompromis a spoluprácu záujem. Chcú sa aspoň formálne sústrediť na dosiahnutie maximalistických cieľov, v pravdepodobnej snahe čo najviac mobilizovať vlastné obyvateľstvo. Vytváranie podobných územných nárokov a následná mobilizácia a radikalizácia obyvateľstva však môžu mať pre región v budúcnosti katastrofálne dôsledky. Je pravdepodobné, že Alijeva k podobným vyhláseniam posmeľuje nebývalá podpora zo strany Turecka.

To však nezostáva bez povšimnutia Ruska, ktoré má na základe prímeria v Náhornom Karabachu rozmiestnenú vlastnú armádu. V stredu, len deň pred plánovanou vojenskou prehliadkou, uvalilo Rusko embargo na dovoz paradajok a jabĺk z Azerbajdžanu.

Ruská veterinárna a fytosanitárna služba Rosselchoznadzor v tejto súvislosti uviedla, že dôvodom sú opakované prípady, keď s paradajkami a jablkami doviezli z Azerbajdžanu nebezpečných škodcov. Obmedzenia by sa mali v menšej miere týkať aj produktov z jednej arménskej provincie, Turecka a Uzbekistanu. Pre Azerbajdžan, ktorý do Ruska vyváža väčšinu svojej úrody paradajok, ide o nečakaný a tvrdý úder.

Podľa Gubada Ibadoghlu z Ekonomického výskumného centra v Baku Rusko takýmto spôsobom trestá a varuje Azerbajdžan v súvislosti s víťaznou vojenskou prehliadkou. Na tej vystavovali zabratú arménsku vojenskú techniku pôvodom z Ruska, čo Moskva vníma ako zlú reklamu pre svoj zbrojársky priemysel.

Vojenská prehliadka azerbajdžanskej a tureckej armády pri príležitosti víťazstva vo vojne v Náhornom Karabachu. Zdroj: YouTube

Kremeľ má na Azerbajdžan už tradične množstvo pák, pričom prítomnosť ruských mierotvorcov v Náhornom Karabachu je len najnovšou z nich. Prílišná odvaha Baku spojená s projekciou mocenských záujmov Turecka v regióne Južného Kaukazu nemusí preto zostať bez odozvy zo strany Kremľa.


Ďalšie články