Kedy začne Boris Zala hovoriť o politických väzňoch v Azerbajdžane?

Ak nie sme schopní povedať slovo na ochranu náboženskej slobody, čo to znamená pre budúcnosť Európy?

V pondelok, 9. novembra v noci podpísali ruský prezident Putin, azerbajdžanský prezident Alijev a arménsky predseda vlády Pašinjan dohodu o ukončení bojov, ináč povedané, Arménsko podpísalo vojenskú kapituláciu. V dohode sa nehovorí o žiadnom štatúte pre Náhorný Karabach, čo si azerbajdžanská strana vysvetľuje, že Karabach ako nezávislá krajina prestáva aj de facto existovať. Mier na kľúčových hraničných miestach majú zabezpečovať ruské mierové sily. Dnes ale nikto nevie, čo táto zmluva, okrem päťročnej ruskej prítomnosti, bude znamenať.

30. septembra 2020 som napísal vo svojej rubrike v Denníku N článok: Náhorný Karabach je dnes najslabším článkom reťaze, ktorou je kresťanská Európa. Hlavnou myšlienkou tohto článku malo byť, že Arméni v Náhornom Karabachu, ktorý je kolískou ich kresťanstva, zápasia v spore s Azerbajdžanom v prvom rade o svoje kresťanské korene a tradíciu. Na môj článok zareagoval bývalý poslanec Európskeho parlamentu Boris Zala článkom: Európa nie je civilizáciou žiadneho náboženstva, ale slobody. Zala správne píše, že hybnou silou Európy bola vždy túžba po slobode. Európa si ju vydobýjala v zápasoch s inými civilizačnými zoskupeniami, pokrivenou cirkevnou mocou, utopickými revolúciami alebo totalitnými ideológiami.

Zala kladie správne slobodu všetkých ľudí nad partikulárne slobody, ako je napríklad náboženská sloboda. Pozrime sa ale, aký je vzťah náboženskej slobody ku slobode všetkých ľudí, najmä v totalitných režimoch. Čo sa udialo v boľševickom Rusku po revolúcii? Prvé, čo boľševici zničili, boli pravoslávne chrámy po celej krajine, niektoré z nich boli architektonické unikáty. Zničiť náboženské cítenie je prvý krok zo strany všetkých diktátorov k ovládnutiu vnútra ľudí. Čo potom robili ruskí komunisti 70 rokov so slobodou ľudí, nemusíme opakovať, duchovné pokrivenia komunizmu sa budú naprávať desaťročia.

A čo robí Azerbajdžan?

Keď som vo svojom článku písal o zápase Arménov o svoje kresťanské korene a tradíciu, ako príklad som uviedol zničenie arménskeho cintorína zo 4. storočia v roku 2005 v Nachičevane, ktorý patrí Azerbajdžanu. Azerbajdžanci tu barbarsky rozbili 6-tisíc unikátnych náhrobných kameňov, naložili ich na vagóny, odviezli preč a na tomto mieste postavili vojenskú strelnicu.

A ako chápe slobodu „doživotný“ prezident Ilham Alijev, syn „slávneho“ Hejdara Alijeva, vysokého dôstojníka KGB a člena sovietskeho Politbyra do roku 1987? Ilham Alijev vyhráva suverénne prezidentské i parlamentné voľby, hoci opozícia i OBSE ich otvorene prehlasujú za zmanipulované. Azerbajdžan odmieta zverejniť počty politických väzňov, ale z rôznych zdrojov sa vie, že aj dnes je vo väzení vyše sto prívržencov opozície, ktorí poukazovali na prezidentovu skorumpovanosť a neslobodu v krajine. Tu kladiem len malú otázku Borisovi Zalovi. Ako poslanec Europarlamentu mal južný Kaukaz vo svojom portfóliu. Keď právom hovorí o Európe ako kontinente, ktorý stojí na slobode, kedy sa verejne zastal politických väzňov v Azerbajdžane? A čo možno očakávať od Ilhama Alijeva, keď ovládne Náhorný Karabach?!

Ako to bolo za komunizmu na Slovensku? Komunistickej perzekúcii bolo od začiatku vystavené najviac kresťanstvo, najmä väčšinová katolícka cirkev. Katolícka cirkev zápasila o svoju slobodu až do novembra 1989 a dokázala túto slobodu, za cenu mnohých obetí, najviac ubrániť. Cirkev, tým, že bránila slobodu pre seba, vytvárala priestor slobody a nádeje pre všetkých. Náboženská sloboda v Európe i vo svete v čase diktatúr je predpokladom slobody všetkých ľudí. V takýchto chvíľach zápas o slobodu ducha vedie v prvej línii náboženstvo.

V roku 2010 sa konali v Náhornom Karabachu parlamentné voľby. Navštívil som vtedy Náhorný Karabach ako pozorovateľ volieb. V roku 2012 som navštívil túto krásnu zem druhýkrát. Po prvej návšteve ma Azerbajdžan zaradil na listinu osôb „persona non grata“. Po druhej návšteve na mňa Azerbajdžan vydal medzinárodný zatykač. Môj priateľ mi vtedy povedal, aby som sa po stopách sv. Pavla do Turecka radšej už nevydal. V Náhornom Karabachu som hovoril do médií o ich práve žiť svoj slobodný život v krajine, ktorú právom považujú nábožensky a etnicky za svoju pravlasť. Dnes vidím, že táto havlovská „nepolitická politika“ v Náhornom Karabachu utrpela krutú porážku. O výsledkoch politiky tu rozhodli vojenská moc a zbrane. Zbrane z Turecka, Izraela, Ruska i Slovenska.

 A ako sa zachovalo v tejto vojne medzinárodné spoločenstvo?

Samozrejme, nikto nemôže žiadať, aby ktorákoľvek krajina posielala do tejto vojny svojich vojakov. Historicky za touto absurdnou situáciou stoja Stalinove rozhodnutia o národnostnej politike na začiatku sovietskej éry.

Boris Zala má vo svojom článku pravdu, že Rusko v tejto situácii hrá cynickú politickú hru, kedy dodáva zbrane obidvom stranám konfliktu a presadzuje pritom svoje imperiálne záujmy. Toto nech je odkaz aj tým, ktorí na Slovensku vidia v Rusku záchranu. Ale čo iné ostávalo Arménom, ako skladať svoju nádej do Ruska? Ako sa v celej tejto situácii správal Západ? Kedy vyslovil aspoň náznak, že Arménom v Náhornom Karabachu hrozí náboženská a kultúrna genocída? Hľadiac na svoje ekonomické záujmy, vydával diplomatické vyhlásenia, ktoré nahrávali skôr Azerbajdžanu.

Boris Zala dobre hovorí, že sloboda je vektor, ktorý dáva Európe smer. Len zabúda, akú kľúčovú rolu v zápase o slobodu Európy zohralo v rozhodujúcich chvíľach jej dejín kresťanstvo – či v zápase s arabským, neskôr osmanským svetom, alebo v krajinách strednej a východnej Európy v čase komunizmu. A nemožno vylúčiť, že v zápase o slobodu a tvár Európy v nastávajúcich časoch, to bez kresťanstva znovu nepôjde. Aj preto je zápas o tvár Náhorného Karabachu precedens, ktorý môže predvídať zápas o budúcu tvár Európy.