Z histórie mesta: Prefíkaná vdova Kukučková a trestanci, ktorí sa radšej obrátili na katolícku vieru

TRENČÍN – V našej rubrike si tentoraz vezmeme na paškál 18. storočie. O tom, aké zločiny sužovali naše končiny pred tristo rokmi a aké tresty na obvinených uvalili, nám porozprával historik Trenčianskeho múzea v Trenčíne Vladimír Pinďák.

Vráťme sa k trestaniu „bosoriek“. Rok 1715 bol bohatý na trestanie čarodejníc. Mohol by si nám zhrnúť niekoľko prípadov?

V roku 1716 žaloval stoličný úrad v Trenčíne Jána Hása z Kvášova z niekoľkoročnej spolupráce s diablom, z čarovania a z toho, že mnohým ľuďom privodil choroby. Stanovisko súdu bolo obludné: „Aby sa na ňom vypátrali ním vykonané zločiny, musí sa podrobiť výsluchu konského mučenia a potom ozaj živého ohňom spálil…“ Rozsudok skutočne vykonali.

Niečo podobné sa stalo aj spoluobvinenej Alžbete Garajovej z Ihríšť, ktorej pripisovali schopnosti čarovať s liatym voskom a schopnosť predpovedať budúcnosť, odhaľovať zlodejov a úkryty odcudzených vecí, ďalej domácke liečenie ľudí a dobytka.

Nešťastná žena všetko poprela, našli sa však svedkovia, a tak aj ona skončila v plameňoch. Svoje schopnosti nadobudla údajne od čarodejnice Rusnákovej.

Ten istý rok sa stal osudným aj pre Katarínu Tucsérovú z Podunajských Biskupíc, ktorú stoličný žalobca vinil z čarodejníctva. Mala viacerým ľuďom privodiť nevyliečiteľné rany, niektorým susedom predpovedala náhlu smrť, zasahovala do dojivosti kráv a dokonca sa mala stýkať aj s diablom. Skončila na hranici.

Prečo sa ľudia „čarodejníc“ tak veľmi báli? Nepripisovali im aj schopnosti uzdravovať?

Všeobecne rozšírený názor, že čarodejnice vedia chorému nielen pomôcť, ale na zdravého aj chorobu privolať, spôsobil viacero tragédií. Členovia súdnych tribunálov často pomocou mučenia z týraných žien vymámili nejednu veršovanú formulku, ktorej cieľom bolo uvaliť na niekoho nešťastie či chorobu. Tak sa tieto skutočnosti potvrdili aj v hrdelnom procese s Magdalénou Badačovou z Mnešíc, ktorú pre bosoráctvo vypočúvali v Trenčíne už v roku 1716.

A čo ďalší plodný rok na trestanie, 1719?

V tomto roku boli mestské žaláre plné väzňov. Len v hradných žalároch bolo uväznených 40 ľudí.

Ich život bol hrozný. Dvakrát denne im dávali veľmi malé porcie jedla. Bolo ho len toľko, aby nezahynuli od hladu. Aspoň jezuiti väzňom jeden deň v mesiaci nosili raňajky, pre väzňov to bol „sviatok“.

V októbri 1719 odviedli 11 zo 40 väzňov na popravisko, sprevádzali ich naň Jezuiti. Po jezuitskom príhovore zlodeji prestúpili na katolícku vieru.

Zaujímavé bolo ich dolapenie. Hajdúsi zlodejov nevedeli chytiť a naoko im pomáhali aj ľudia, ktorí ich ukrývali, aby neupadli do podozrenia. A mali na to dôvod. Keď Ján Chlebec, turniansky krčmár, prezradil trenčianskym hajdúchom, že sa Varečka uňho niekedy zdržiava, chýbalo málo, aby ho priamo na mieste dolapili. Na tretí deň krčmárov dom vyhorel. Zradil ho až Pavlovič, ktorý na neho žiarlil. Hajdúchom prezradil, že každú sobotu chodí do Soblahova k mladej vdove Márii Kukučkovej. Ich známosť trvala už rok a zo Soblahovčanov sa nenašiel nikto, kto by ho udal. Chceli s ním mať pokoj. Mária Kukučková tak svojou láskou chránila dedinu pred vyrabovaním.

Varečka bol chytený aj s ostatnými. Magistrát ich však nesúdil hneď, potreboval zistiť, kde sa ukrýva Pavlovič, ktorý Varečku zradil.

Varečka neváhal a magistrátu prezradil miesto jeho úkrytu.

Ten, samozrejme, nečakal na to, až ho hajdúsi objavia, a tak ušiel so svojimi ľuďmi z úkrytu v Soblahovských horách na Inovec.

Kukučková mu ale Varečku nevedela odpustiť, a tak sa z pomsty zahrala, že mu prejavuje lásku. Začal ju navštevovať, ona sa ale dohodla s hajdúchmi a tí ho chytili.

Desiati hajdúsi sa schovali do pajty postavenej v kúte dvora, odkiaľ bolo vidieť na celý dom. Pavlovič však neočakávane prišiel na návštevu aj so svojimi piatimi parťákmi. Hajdúsi sa zľakli, že ich Kukučková prezradila.

Pavlovič ich priviedol ale preto, pretože chcel vyrabovať tamojšieho krčmára – žida. Ako sa radili o tom, čo ďalej, spustil sa lejak. Hrmelo, blýskalo sa a pršalo. Pavlovičovi kumpáni sa nemali kam schovať pred dažďom, tak vbehli do pajty – vleteli priamo do náručia hajdúchov. Po krátkom zápase hajdúsi kriminálnikov pochytali a zviazali. Ku každému kumpánovi postavili jedného hajdúcha a zrazili k zemi tých, ktorí vykríkli. Potom ich zviazaných postavili do kúta pajty. Po hodine dážď ustál, noc sa vyjasnila a hajdúsi ticho čakali na Pavloviča. Po polnoci vyšiel z domu a začal hľadať svojich kumpánov. Rozhliadol sa, zapískal na nich tak, ako vždy a čakal. Nik ale neprišiel, tak sa ich vydal hľadať. Vošiel do pajty, hneď ho chytili, zvalili na zem a zviazali. Skoro ráno celú partiu hajdúsi zaviedli do Trenčína.

23. 10. odsúdili všetkých 11 na trest smrti obesením. Jezuiti ich po vynesení rozsudku navštívili v žalári, aby ich pripravili na smrť. Siedmich sa im podarilo obrátiť na katolícku vieru, zvyšní boli evanjelici. 25. 10. ich popravili.

Narýchlo postavili 11 šibeníc za múrom na popravisku. Tisíce ľudí ich sprevádzali na ich poslednej, krátkej a hanebnej ceste.