FOTO Dramatický útek našich krajanov z Izraela: Úplatky na hraniciach, čakanie bez jedla a vody a kilometrové obchádzky

colnicva2 Dramatický útek Trenčanov z Izraela: Úplatky na hraniciach, čakanie bez jedla a vody a kilometrové obchádzky. Foto: DM

TRENČÍN – Skupinka našincov, s ktorými sme prežívali posledné dni v Izraeli a strachovali sa o nich, v bezpečí dorazila domov. Pre Trenčiansky Štandard formou denníkových zápiskov prezradili, ako vyzeral ich neočakávaný útek z dovolenky, ktorú narušila vojna.

Z Betlehema sme odišli 11. októbra 2023 o 10:00. Presunuli sme sa okolo severozápadnej časti Jeruzalema smerom na Jericho. Cestu do Jordánska nám znemožnil uzatvorený priechod pri Jerichu. Boli sme nútení pokračovať na sever po ceste číslo 90, až sme sa dostali do mesta Beit She’an, ktoré sa nachádza na hranici s Jordánskom (140 km, 2 hodiny). Cesta bola náročná a dlhá, najmä pre situáciu v krajine, no cesty severne od Mŕtveho mora v oblasti známej ako Západný breh Jordánu boli takmer prázdne. Vďaka tomu mohol šofér autobusu jazdiť plnou rýchlosťou. Popri ceste sa nachádzali rozsiahle plantáže banánovníkov a ďatľových paliem.

Pricestovali sme na hraničný priechod medzi Izraelom a Jordánskom približne o 12:00. Po vstupe do areálu medzinárodného hraničného priechodu sme na konečnej zastávke vystúpili z autobusu. Rozlúčili sme sa s naším šoférom, vďaka ktorého schopnostiam asertívnej jazdy sme sa cítili počas nášho pobytu o niečo bezpečnejšie. Pešo sme sa presunuli do colnej zóny, kde sme podstúpili klasické úkony spojené s priechodom cez hranice, vrátane kontroly pasov a nákupu mýtneho poplatku potrebného na priechod cez rieku Jordán. Konečne sme opustili Izrael.

Na colnici sme najskôr prešli prehliadkou pasov a kontrolou na izraelskej strane – po nej sme mohli prejsť bezcolnou zónou na parkovisko s kyvadlovou dopravou pre prepravu pasažierov cez rieku Jordán. Lokálni colníci tu nie sú dostatočne pripravení na zvládnutie veľkého prílevu turistov, a tak sa parkovisko autobusov a čakacia zóna rýchlo zaplnia desiatkami ľudí z rôznych kútov sveta. Medzi nimi boli miestni Jordánci, Aziati (India, Čína), Európania (vrátane našej skupiny a Francúzov) či Američania.

Pri príchode kyvadlového autobusu na parkovisko nastupovali pasažieri chaoticky, hoci kapacita autobusu bola približne 40 ľudí. Napriek tomu sme sa snažili, aby sa všetkých 36 členov našej skupiny (okrem našej 34-člennej skupinky sa k nám pridali dve Češky) dostalo do jedného autobusu. Situácii nepomohlo ani to, že niektoré skupiny pasažierov sa snažili predbiehať a podplácať colníkov.

Napokon sme sa presunuli cez Jordán – vstúpili sme na colný priestor krajiny, ktorá sa oficiálne nazýva Jordánske hášimovské kráľovstvo. Na tomto mieste sme strávili štyri a pol hodiny čakaním postojačky na vybavenie potrebných administratívnych povinností, vrátane víz, colnej kontroly a prehliadky batožiny. Po tejto procedúre sme sa presunuli do autobusu, kde sme stretli miestneho sprievodcu, ktorý komunikoval kombináciou poľštiny a angličtiny, hoci nie veľmi plynulo.

Mohlo byť asi 16:00, mali sme dosť času na cestu do Ammánu (na letisko). Naši sprievodcovia však nezvolili priamu trasu do hlavného mesta Jordánska. Namiesto toho nás viezli okľukou cez mesto Irbid, ktoré sa nachádza na severe krajiny pri hraniciach so Sýriou. Týmto spôsobom sa naša cesta predĺžila približne o 50 kilometrov.

V porovnaní s rozvinutými oblasťami Izraela je Jordánska strana podstatne chudobnejšia. Počas cesty z Irbidu do Ammánu sme mali príležitosť zastaviť sa len na benzínovej stanici pri ceste. Toalety mali veľmi nízke hygienické štandardy vhodné len pre silné žalúdky. V lokálnych potravinách nebolo možné platiť v dolároch ani v eurách. Jedinou akceptovanou formou platby boli elektronické platobné karty alebo miestna mena – jordánske dináre. Sprievodca preto zaplatil nákup za nás a my sme mu vrátili požadovanú sumu v dolároch.

Vzdialenosť medzi mestom Irbid a hlavným mestom Ammánom je približne 80 km. Naši sprievodcovia nám zabezpečili prehliadku mesta Ammán aspoň z autobusu. Do Ammánu sme však dorazili až po zotmení, takže sme nevideli ani krajinu ani mesto. Nočný Ammán nás však príjemne prekvapil. Mesto s viac ako troma a pol miliónmi obyvateľov je naozaj ukážkovou metropolou Blízkeho východu. Cez okná autobusu sme mali možnosť vidieť priľahlé archeologické náleziská, pevnosť a amfiteáter z čias Rímskej ríše, živý ruch obchodných ulíc, medzinárodné hotely, ktoré svojím vzhľadom pripomínajú moderné západné mestá, sídlo kráľa Jordánska a množstvo nákupných centier.

Niektoré ulice, po ktorých sme prechádzali, boli zamerané výhradne na jeden druh tovaru, napríklad predajne luxusných zrkadiel a dizajnových bytových doplnkov. Hoci okolo nás bolo množstvo malých predajní s čerstvým ovocím, zeleninou a miestnymi jedlami, náš sprievodca nás zaviedol ďalej od nákupných zón pred luxusnú reštauráciu, ktorá presahovala rozpočet viacerých z nás.

Nakoľko o luxusnú večeru malo záujem len zopár turistov, sprievodca sa rozčúlil a nahnal nás naspäť do autobusu. Konečne sme sa presunuli na letisko, kde sme dorazili približne o 21:00. Náš let do Ankary odlietal až o 02:55 a batožinu sme mohli odovzdať na odletovom check-ine až po 24:00.

V tejto situácii sa ukázala sila davovej psychózy, keď mnohí spolucestujúci prepadli únave a stresu. Niektorí z nich neboli oboznámení s postupmi uplatňovanými na letiskách, čo spôsobilo, že len slepo nasledovali ostatných turistov z iných krajín bez kritického myslenia. Ihneď po príjazde na letisko chceli čo najskôr odovzdať svoju batožinu, hoci sa nachádzali na miestach, kde to vôbec nebolo možné a neboli sme si istí, či sme v správnej časti letiska. Mnohí účastníci zájazdu si ani neuvedomovali, že bez tejto batožiny budú musieť vydržať až do Viedne, kde sme mali vystúpiť z lietadla až po 20 hodinách a nepripravili si žiadne náhradné oblečenie, vodu alebo jedlo do svojich príručných batožín.

Situácia na letisku bola pokojnejšia, ale nezaobišla sa bez dlhého únavného čakania pri rôznych priehradkách a kontrolách batožiny. Mnohí z nás na dlhú cestu nemali pripravené jedlo a od raňajok nejedli ani nepili. Svojpomocne sme sa preto snažili nájsť aspoň nejaké občerstvenie v zóne príchodov Ammánskeho medzinárodného letiska Královny Alie. Zo strany zamestnancov letiska sme dostali ubezpečenia, že pri bránach a v bezcolnej zóne sa nachádza množstvo reštaurácií. Zrejme si neuvedomovali, že do tejto zóny sme sa nemohli dostať skôr, než pred polnocou. Preto niektorí účastníci zájazdu približne štyri hodiny prečkali bez prístupu k jedlu alebo vode. Našou jedinou oázou bola predajňa známej siete kaviarní, kde sme si kúpili trochu teplého pečiva, vodu a kávu. Po polnoci sme odovzdali batožinu a unavení sa presunuli do bezcolnej zóny. Tam sme sa konečne mohli najesť a načerpať sily.

Na letisku v Ammáne sme stretli skupinu päťdesiatich Slovákov, ktorým cestovná kancelária zabezpečila alternatívny prílet na Slovensko z Káhiry. Popriali sme im šťastnú cestu a dúfali, že sa v poriadku dostanú domov.

Mohlo by vás zaujímať

Čo sa týka letu, musíme pochváliť spoločnosť Pegasus a ich pilota. Takmer sme si neuvedomili, kedy lietadlo vzlietlo ani kedy sa dotklo zeme v Ankare.

V Ankare sme pristáli okolo 5:00 a naše lietadlo do Viedne odlietalo až o 14:35. Tento dlhý čas sme strávili v bezcolnej zóne, kde sme spali na gaučoch a lavičkách, zabávali sme sa v nákupnej zóne a dlhé hodiny sme trávili priateľskými rozhovormi. Myslím si, že po všetkých tých náročných a stresujúcich hodinách predošlých dní to bolo príjemné spestrenie, keďže naši spolucestujúci boli naraz omnoho uvoľnenejší.

Let do Viedne prebehol pokojne, pristáli sme približne o 16:00. Následne sme čakali na batožinu a presunuli sme sa autobusom cestovnej kancelárie, ktorý nás doviezol do Piešťan. Tam sa naša skupina cestujúcich rozdelila a prví z nás sa stretli so svojimi rodinami. Zvyšok účastníkov zájazdu z Trenčianskych Teplíc a okolia pokračoval do Trenčianskych Teplíc, kde sme sa po neuveriteľných 33 hodinách cestovania aj my privítali so svojimi blízkymi a priateľmi. Navzájom sme si pomohli s batožinou a odvozom domov a v nočných hodinách sme konečne dorazili do cieľa.

Musíme konštatovať, že sme mali viac šťastia ako iní Slováci, ktorí ešte stále zostávajú v Betleheme alebo v Izraeli, pričom je nejasné, kedy a akým lietadlom sa dostanú naspäť na Slovensko. Držíme im palce a dúfame, že sa bezpečne a šťastlivo vrátia k svojim rodinám.

Celý tento výlet bol skutočne nezabudnuteľným zážitkom, ktorý si všetci budeme pamätať po zvyšok našich životov. Je otázne, či sa niektorí spolucestujúci ešte niekedy rozhodnú ísť do Izraela, ale my vieme, že tejto krajine dáme ešte šancu. Blízky východ je nepokojnou časťou sveta, no zároveň ponúka krásne historické miesta, vynikajúce gastronomické zážitky a množstvo atrakcií, ktoré jednoducho treba vidieť a zažiť. Dúfame, že konflikt čoskoro skončí a život sa vráti do normálu.

Autor: Turisti z Trenčianskeho kraja

Maľba na stene hotela Betlehem zachytáva poslednú večeru Ježiša Krista s apoštolmi. Foto: DM
Judská púšť, po ceste k Mŕtvemu moru. Foto: DM
Oblasť severne od Mŕtveho mora je známa pestovaním zeleniny, hrozna, banánov, olív a datľových paliem. Foto: DM
Colnica, Jordánko. Foto: DM
Nočný Ammán. Foto: DM
Čakanie na check-in v Ammáne. Foto: DM
O prevoz z Viedne do Piešťan sa postarala CK. Foto: DM
Po 33 hodinách od odchodu hotela v Betleheme Trenčianske Teplice. Foto: DM

Ďalšie články