Predplatné
Prihlásiť sa
Trenčianský Štandard

Extréner Trenčína je spokojný v Poľsku, kde vedie reprezentáciu. Slovenská realita ho neláka

hokej, Róbert Kaláber Slovenský tréner reprezentácie Poľska Róbert Kaláber hovorí, že účasť na MS v elitnej kategórii bude pre jeho zverencov vysokou školou. Foto: Poľský hokejový zväz

DUBNICA NAD VÁHOM – Trenčiansky Štandard sa v jednej dubnickej kaviarni porozprával s bývalým trénerom Trenčína a Dubnice n. V, 54-ročným Róbertom Kaláberom, ktorý je reprezentačným trénerom Poľska. Hovorili sme o príprave na majstrovstvá sveta a predkolo olympijskej kvalifikácie.

Turnaj predkola olympijskej kvalifikácie sa uskutoční vo februári tohto roku v meste Sosnowiec. Akí súperi vás čakajú?

Narazíme na Kóreu, Ukrajinu a Estónsko. Všetci títo súperi nepôsobia, na rozdiel od nás, v najvyššej kategórii, ale o level nižšie. Chceme potvrdiť úlohu favorita a využiť domáce prostredie. Naším cieľom je vyhrať a postúpiť do olympijskej kvalifikácie. Tá sa uskutoční v auguste tohto roku na troch turnajoch. Účasť na ZOH 2026 má zatiaľ istú osem najlepších tímov podľa rankingu IIHF a usporiadateľská krajina Taliansko. Kompletnú dvanástku doplnia traja víťazi turnajov olympijskej kvalifikácie.

V máji tohto roku bude Poľsko ako nováčik štartovať na MS elitnej kategórie v Česku. V ostravskej skupine nastúpite aj proti Slovensku, ale pre vás bude asi kľúčový zápas s hlavným rivalom v boji o záchranu Kazachstanom, nie?

Všetkých sedem zápasov na MS bude pre nás rovnako dôležitých. Nemôžeme sa predsa sústrediť iba na jeden. Najviac sa teším na duely so Slovenskom (15. mája) a Lotyšskom. Hlavne pre očakávanú fanúšikovskú podporu z oboch strán, plný štadión a atmosféru.

Nemyslíme na zázraky, ale budeme sa snažiť favoritom vzdorovať. Urobíme všetko pre to, aby sme pred naším záverečným stretnutím proti Kazachstanu (20. mája) mali ešte nádej sa udržať v A kategórii MS. Ak sa nám nepodarí zachrániť, nebude to žiadna katastrofa, lebo realita je taká, aká je.

Keďže v nominácii budú len domáci hokejisti z poľskej ligy, plus dvaja legionári z českej extraligy, veľké oči nemáme. Už len účasť medzi elitou je pre nás úspechom. Konfrontácia s kvalitnými protivníkmi môže našim hráčom aj celému mužstvu pomôcť.

Aktuálnou posilou poľskej reprezentácie je 29-ročný český brankár Tomáš Fučík, ktorý v minulosti chytal aj za Žilinu a ktorý teraz získa poľské občianstvo. Ako sa vám javí?

Post gólmana je veľmi dôležitý. Preto som veľmi rád, že Fučík, ktorý vlani v decembri veľmi dobre chytal na turnaji v Rakúsku proti domácim reprezentantom, môže dostať poľský pas. Tým vytvorí konkurencieschopnosť v bránke, kde je už dlhšie našou oporou 36-ročný naturalizovaný Američan John Murray, ktorý sa v Poľsku oženil a má už tamojšie občianstvo. Aj Fučík ide tou istou cestou, tiež si zobral za manželku Poľku.

V Poľsku pôsobíte už desať rokov, okrem reprezentácie vediete aj klub Jasztrebie. Komunikujete s hráčmi po poľsky?

Áno, ale rovnaké výrazy v oboch jazykoch nehovorím poľským prízvukom, lebo v poľštine sa tak trochu „šušle“. Keď som bol malý chalan, chodil som na logopédiu, aby som rozprával čisto a teraz chcú odo mňa v Poľsku, aby som „šušlal“.

Neláka vás trénerský návrat domov?

Domov mám na Slovensku, v Klobušiciach pri Ilave, kam sa vraciam dvakrát týždenne. Z Jasztrebia je to tak ďaleko ako z Liptovského Mikuláša. Slovenská extraliga má vyššiu kvalitu ako poľská liga, hoci päť až šesť najlepších poľských tímov by sa uplatnilo aj v našej najvyššej súťaži. Na rovinu však poviem, že trénovať na Slovensku ma neláka, pretože trénersky chlebíček je u nás ťažký. Po covide a po tom, ako vypukla rusko-ukrajinská vojna, je to na trhu s voľnými hráčmi horšie.

Hokejisti sú drahší, je ich menej a ak chcete získať adekvátnu posilu, musíte ponúknuť hráčovi viac, ako mu ponúkol konkurent. Keď príde kríza, horšie výsledky, fanúšikovia a sponzori sú nespokojní, potom je prvý na rade tréner. V Jasztrebie mám pokoj na prácu, vedenie klubu je trpezlivé a chápe, že bohatšie kluby môžeme poraziť, ale nie s nimi vyhrávať. Tiež si vážim, že v klube je finančná disciplína, som platený 12 mesiacov v roku, čo je na Slovensku skôr výnimkou. Mzda mi za tých desať rokov nemeškala ani raz.

Doma nie je nikto prorokom, ale vy ste boli úspešný aj v Dubnici n. V., aj v Trenčíne. Ako si na to spomínate?

Do Dubnice n. V. som prišiel ako junior, hrával som aj za mužov, oženil som sa tu a usadil. Na Slovensku som ako hráč vystriedal viacej klubov, okúsil som legionársky chlebík v Maďarsku a Rakúsku, a do Dubnice n. V. som sa vrátil ako mládežnícky tréner, keď som dostal ponuku trénovať dorast.

Veľmi rád na toto obdobie spomínam, jeden rok sa nám podarilo postúpiť do extraligy a v nasledujúcej sezóne sme sa stali vicemajstrami Slovenska v tejto vekovej kategórii, keď nás vo finále zdolali Košice. Z tohto družstva mám teraz v Jasztrebie obrancu Emila Bagina a predtým tu bol útočník Patrik Stantien.

A ako to bolo v Dukle, kto vás tam nalákal?

Výsledky mojej práce si všimli v Trenčíne, oslovil ma jeden z najväčších akcionárov Robo Švehla. Najskôr som s asistentom Jožom Daňom trénoval dorastencov Dukly, ale o rok neskôr sme už viedli mužské áčko. Z tých troch sezón bola najúspešnejšia hneď tá prvá, v ktorej sme si vybojovali bronz. Tiež na to rád spomínam, ale dodnes ma mrzí, že nám víťazstvo v prvých dvoch zápasoch semifinálovej série so Slovanom na bratislavskom ľade, v ktorých sme boli lepší a aktívnejší, prekĺzlo pomedzi prsty.


Ľubomír Chochula