Vedkyňa zo Starej Turej uspela v USA: Americkí lektori sa po rokoch priznali, že sa nás báli 

Vedkyňa Andrea Sadloňová spomína na študentské časy Vedkyňa Andrea Sadloňová spomína na študentské časy. Foto: Trenčiansky Štandard

STARÁ TURÁ/USA – Andrea Sadloňová sa po páde Železnej opony chopila svojej šance. V 90. rokoch odišla študovať do Ameriky, stala sa vedkyňou, pracovala na výskume molekulárnej patológie nádorových ochorení a imunitnej odpovede, ktoré boli dôležité pre ďalšie nadväzujúce výskumy chápania vplyvov mikroprostredia na nádory a na rozvoj imunoterapie.

Po takmer 20 rokoch sa vrátila z USA do strednej Európy a dnes je opäť na Slovensku. Ako jej životné putovanie prebiehalo, prečo sa vrátila do rodnej krajiny a či tu plánuje zostať, sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Pochádzate zo Starej Turej. Obaja vaši rodičia boli vzdelaní a veľa čítali. Viedli vás k vede odmalička?

K takej klasickej biologickej vede asi nie. Mama však bola chemička a venovala sa aj potravinovým technológiám, otec bol strojár. Moji bratia boli tiež nadaní na technické vedy, boli veľmi kreatívni a stále sa niečomu venovali. Ako deti mali aj počítač Atari a začali aj skoro programovať. Mali veľa kamarátov, ktorí sa združovali okolo počítačov.

Okolo technických vied som sa teda pohybovala odmalička, ale skôr som vycítila, že mňa fascinuje štúdium života, takže výber biológie bol pre mňa prirodzený. V rodine som mala veľa príkladov, že vzdelávanie je dôležité.

Váš otec študoval vysokú školu v tridsiatke, keď pracoval a mal už rodinu s tromi deťmi, takže ste sa doma učili súbežne?

Otec mal možnosť študovať vysokú školu až v časoch, keď bol tridsiatnik a ja som bola ešte v tom období veľmi malá. On to bral veľmi poctivo a pre mňa bolo čarovné vidieť ho, keď som zaspávala, ako sa učí v mojej izbe za stolom.

Mama istý čas pracovala v Slovenskej akadémii vied.

Moja mama bola veľmi intelektuálne založená a vždy veľa čítala a veľmi sa nám venovala. Za mlada pracovala aj v Slovenskej akadémii vied v jednom vedeckom inštitúte v Ivanke pri Dunaji, než si s otcom založila rodinu na Starej Turej. Vzdelávanie mali obaja moji rodičia po svojich rodičoch.

Vyrastali sme v rodine, kde bolo veľa kníh, či už u nás doma alebo aj u starých rodičov. Celé rodinné prostredie bolo veľmi povzbudzujúce. Spomínam si na obe babičky, ktoré ma veľmi podporovali, aby som rozvíjala svoj talent a obe veľmi chceli, aby som ako dievča bola schopná realizovať svoje sny a veľmi sa tešili, keď som mohla študovať v USA.

V akom veku ste už pociťovali túžbu odísť do zahraničia a prečo ste sa rozhodli pre USA?

Tú túžbu som pociťovala veľmi silno po roku 1989. Dovtedy som tomu ani nerozumela, že sme za nejakou Železnou oponou. Keď padla, mala som 13 rokov. Keď sme za komunizmu chceli ísť na dovolenku na Balaton, bolo okolo toho obrovské množstvo vybavovania, povolenie na vycestovanie, vymieňanie len povoleného množstva peňazí a vlastne išlo o veľmi komplikovaný proces, ktorému som ako dieťa ani dobre nerozumela.

Vycestovať do Ameriky som vnímala ako sen. Mali sme tam vzdialenú rodinu. Po revolúcii sa sen zmenil na reálnu možnosť, v Bratislave sa otvorilo Evanjelické lýceum, na ktorom vyučovali americkí učitelia, naň som nastúpila a dúfala som, že jedného dňa pôjdem do Ameriky. Po páde Železnej opony som zrazu pocítila tie otvorené možnosti.

Takže už ako tínedžerka ste vedeli, že veda je pre vás to pravé a prihlásili ste sa na Evanjelické lýceum v Bratislave, ktoré svojich študentov vedelo na dráhu budúcich vedcov plnohodnotne pripraviť.

Asi tak od druhého stupňa na základnej škole som si uvedomovala, že by som chcela byť vedkyňa. Niečo bádať a vymýšľať. Vedela som, že nebudem strojárka, ani že nebudem kresliť technické výkresy. Ťahal má život spojený so skúmaním živého sveta okolo mňa a možno to bolo spojené aj s takým duchovným vnímaním sveta, v ktorom nás na lýceu podporovali.

Keď spomínate duchovné vnímanie sveta, vy osobne nevidíte konflikt medzi vedou a náboženstvom, napríklad v otázke evolúcie?

Evolúcia sa neprieči kresťanstvu. Mnoho vedcov bolo a je veriacich. Evolúcia vysvetľuje niečo úplne iné. Rozhodne nie som zástanca toho veľmi konzervatívneho náboženského smeru, ktorý je aj v Amerike. A určite nepodporujem tvrdenia, že Zem je stará tisíc rokov (smiech). Pre mňa rozkol náboženstva s vedou nikdy nebol problém.

Pripravilo vás lýceum na štúdium v Spojených štátoch dostatočne?

Evanjelické lýceum v Bratislave pomáhala otvoriť aj luteránska americká cirkev a doteraz ho podporujú. Zavreli ho, keď tu vypukol komunizmus a po páde Železnej opony ho znovu otvorili. Tá škola mala nadväzovať na pôvodnú históriu z obdobia 17. storočia. Študovali na nej aj evanjelickí myslitelia z 19. a 20. storočia.

Na Evanjelickom lýceu nás učili veľmi veľa o histórii napriek tomu, že dovtedy moderná história pred 1948 bola potlačená vzhľadom na komunizmus. Mali sme výbornú dejepisárku, ktorá nás brávala do archívov, na prednášky na vysokú školu, aby sme mali informácie z prvej ruky. Nemčinárka nás zasa veľmi veľa učila o Lutherovi a o Nemecku.

Americkí lektori, ktorí boli mnohí pôvodne profesori z amerických vysokých škôl alebo teológovia, nás učili veľa o histórii náboženstiev. Veľa mojich spolužiakov nakoniec využilo tieto vedomosti pri ďalšom štúdiu.

Bol obsah výuky na lýceu v niečom iný ako na iných slovenských školách?

Dostalo sa nám globálneho vzdelania. Mali sme veľa americkej aj svetovej literatúry, ktorá tu v deväťdesiatych rokoch ešte len začínala prenikať do škôl. Čítala som aj africkú a ázijskú literatúru. Vedieť o lokálnych autoroch bola pre mňa užitočné, keď som sa presťahovala do Ameriky.

Mala som jednu spolužiačku zo Somálska, ďalšiu z Japonska a tak ďalej. Keď poznáte ich autorov, veľmi dobre na to reagujú a sú radi, že vôbec niekto počul o ich spisovateľoch.

Stretli ste v Amerike niekoho, kto by poznal aspoň jedného slovenského autora?

Nie (smiech), v 90. rokoch nás vnímali ešte ako Československo. Neskôr registrovali slovenský hokej a oveľa neskôr Petra Sagana. Mnohé krajiny majú dodnes problém vyhodnotiť akýsi medzinárodný slovenský status. Pozitívny branding Slovenska je vo svete stále problém.

Vlastne, možno párkrát ma niekto prekvapil, keď spomenul českých autorov ako Milana Kunderu a jeho Neznesiteľnú ľahkosť bytia alebo Karla Čapka a jeho R.U.R. Ale v tých prípadoch muselo ísť o ľudí, ktorí boli skutočne naladení na európsku literatúru.

V akom jazyku ste absolvovali výučbu predmetov?

Niektoré odborné predmety boli učené bilingválne, po anglicky aj po slovensky. Záviselo to od možností lektorov a našich domácich profesorov. Bolo to päťročné gymnázium. Prvý ročník bol typický prípravný ročník, bol obrovskou nalievárňou angličtiny.

Po určitých mesiacoch nám opakovane dávali rozdeľovacie testy na anglický jazyk a na základe nich nás neustále prerozdeľovali do skupín podľa jazykových schopností. Podľa toho, aký ste mali progres, ste sa posúvali do vyššej alebo nižšej skupiny.

Rozmýšľali ste len nad štúdiom v Amerike? Nechceli ste ísť do Veľkej Británie či Austrálie?

Mali sme vyučujúcich len z Ameriky, nie z Veľkej Británie ani Austrálie, tak v tom smere som si voči Amerike vytvorila pozitívny vzťah a celkom mi to pasovalo. Vyučovanie na lýceu bolo veľmi otvorené, veľmi voľnomyšlienkárske a v Amerike to tak bolo tiež.

V USA veľmi podporovali slobodu, kladenie otázok a kritické myslenie. Už v prvom ročníku na lýceu boli americkí lektori prekvapení z toho, ako ticho sme boli na hodinách. Na takéto školy idú deti rodičov, ktorí chcú, aby sa ich deti dobre vzdelali.

Máte vedomosť o tom, v akých krajinách skončili vaši spolužiaci z lýcea?

Jedna spolužiačka sa v USA na college venovala ázijským štúdiám a študovala čínštinu a japončinu, neskôr pracovala v Číne. Ďalšia študovala vedu a medicínu a je kardiologička na Mayo Klinike v USA. Viaceré študovali teológiu, hudbu, literatúru. Ďalší spolužiaci išli študovať do Viedne, Prahy a do ďalších krajín západnej Európy a niektorí zostali študovať na Slovensku, žijú v Bratislave a sú veľmi úspešní vo svojich oblastiach.

Boli sme taký netradičný ročník. Smejem sa, keďže sme niektorí bývali na internáte pripojenom ku školskej budove, že sme boli ako z Harryho Pottera – stále v škole, alebo na izbe za knihami, stále sme písali nejaké úlohy a aj do noci sme boli hore.

Takže sa dá povedať, že vaši spolužiaci boli rovnako namotivovaní ako vy?

Asi väčšina áno, aj keď niektorí sa chceli venovať iným veciam ako štúdiu (smiech). Američania nám ešte po rokoch hovorili, že sa nás už v prvom ročníku báli, pretože videli, že sme ticho počúvali, celú dobu sme si písali poznámky a neskôr, keď sme si na americký štýl zvykli, sme mali plno otázok a vyučujúci túto interakciu veľmi podporovali.

Prečo ste sa po 20 rokoch života v Amerike vrátili na Slovensko?

Bolo v tom zakomponovaných viacero elementov. Bola som v Amerike od devätnástich rokov a mala som pár rokov pred štyridsiatkou. Už dlho som bola v rovnakom prostredí a chcela som zažiť niečo nové, iné od Ameriky. Trochu zaexperimentovať, vyskúšať svoje sily a schopnosti v inom prostredí. Chcela som vedieť, čo je v Európe nové. Z tých návštev niekoľkokrát do roka sa to nedalo nikdy poriadne obsiahnuť.

Nevrátila som sa však hneď na Slovensko, ale najprv do Prahy (koncom leta 2015) a až koncom leta v 2017 som prišla pracovať na Slovensko. Samozrejme, aj rodina zohrala rolu a videla som, že mnohým mojim známym sa na Slovensku darí, tak prečo by sa nepodarilo aj mne? Možno v tom bolo aj niečo nostalgické, keďže som celý mladý dospelý život prežila v Amerike.

Pocestovali ste si po Amerike dostatočne?

V Amerike po takých klasických turistických miestach som cestovala pomenej. Ale vďaka štúdiám na rôznych univerzitách a vďaka mojim príbuzným som videla dosť veľa Ameriky, aj takej netradičnej, málo navštevovanej turistami. Avšak počas mojej vedeckej kariéry sme ako mladí vedci pracovali skoro nonstop, od rána do noci, často víkendy, takže až tak veľa výletov na pláže na Floridu som neabsolvovala ako moji americkí rovesníci.

Precestovala som štáty v Midweste – Stredozápade, keď som bývala štyri roky v štáte Illinois. A potom som bývala 11 rokov v južanských štátoch v Alabame a Georgii. A následne štyri roky v New Jersey, New Yorku a Bostone. Takisto máme blízkych príbuzných v USA a naše vzťahy boli veľmi priateľské a navzájom sme sa radi navštevovali.

Prelomovým rokom bol pre vás rok 2015. Z USA ste prišli do Čiech.

Prelomovým rokom bol pre mňa rok 2015, keď mi zamestnávateľ (biotechnologická firma v Bostone) ponúkol možnosť ísť buď do Číny alebo do Prahy. Vybrala som si Prahu, ktorá pre mňa nie je plnohodnotným zahraničím, keďže som vyrastala ešte v Československu a Česko považujem za príbuznú krajinu a myslím, že jej rozumiem a mám ju rada. Mala som aj viacero českých priateľov v USA, a tak som sa v Česku necítila nejako cudzo. Aj teraz tam mám ešte vytvorené silné sociálne zázemie.

Plánujete zostať na Slovensku?

Neviem. Skutočne neviem, ako sa to bude vyvíjať. Musela by prísť ponuka, v rámci ktorej by som sa mohla sebarealizovať a tiež prísľub dobrého kolektívu, dobrej klímy a zaujímavej krajiny, ktorá by bola príjemná a mentálne blízka. Už ale asi nie som tak dobrodružná povaha ako za mlada. Potrebovala by som naozaj veľký impulz (úsmev), aby som znova zdvihla kotvy.

Prečítali ste si prvú časť dvojdielneho rozhovoru. V druhej časti sa dočítate, ako funguje vzdelávanie v Amerike, na akom výskume sa podieľala Andrea Sadloňová a aká forma skríningu u nás stále nie je bežná, aj keď by v diagnostikovaní konkrétnych nádorov vedela značne pomôcť. Vedkyňa tiež ozrejmí, ako môže manipulácia s reproduktívnymi hormónmi navodiť onkoochorenia a tiež, ako by sa malo pristupovať k medicínskej zmene pohlavia.


Ďalšie články