Pätnásť rokov plnšej identity. Od „výhodného“ obradu čoraz bližšie k východnému

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku si 30. januára 2023 pripomína pätnáste výročie svojho pozdvihnutia na druhú úroveň samostatnosti z možných štyroch: metropolitnú cirkev sui iuris. Pri tejto príležitosti sa jej pozornosť zvlášť upriamila na dve ohniská jednej elipsy vlastnej identity – osvetu a oslavu.

Predskokanom osláv bola preto medzinárodná vedecká konferencia, ktorá dostala slovo už v piatok 27. januára na pôde Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity. V sobotu 28. januára nasledovalo slávenie svätej liturgie v Katedrále svätého Jána Krstiteľa v metropolitnom sídle v Prešove. Za účasti viac než dvadsiatky domácich i zahraničných biskupov jej predsedal vladyka Peter Rusnák, bratislavský eparcha a súčasne apoštolský administrátor sede vacante Prešovskej archieparchie.

Oslava sa následne v nedeľu 29. januára presunula do Košíc, ktoré sa pred 15 rokmi stali sídlom gréckokatolíckej eparchie po predchádzajúcom jedenásťročnom období fungovania jej nižšej formy, takzvaného exarchátu. Sláveniu svätej liturgie tu predsedal aktuálny „domáci pán“ arcibiskup Cyril Vasiľ SJ. Na oboch sláveniach bol aktívne prítomný aj apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Nicola Girasoli.

V posledný deň osláv prišla na rad aj „rodná reč“ gréckokatolíkov – gréčtina. Zaznela v rámci slávenia svätej liturgie v gréckom jazyku, ktorú na úvod samotného dňa narodenín, na sviatok Troch svätiteľov slávil gréckokatolícky biskup z Atén vladyka Manuel Nin OSB v Katedrále svätého Jána Krstiteľa v Prešove. Bodku za oficialitami dal práve on vo forme následnej prednášky o teologickom prínose sv. Efréma Sýrskeho, veľkej osobnosti kresťanského Východu.

Posledná oslávenkyňa, Bratislavská eparchia, ktorú pred pätnástimi rokmi zriadil pápež Benedikt XVI. vyčlenením z rozsiahleho územia Prešovskej eparchie, síce zostala bez osláv, ale zato nie bez narodeninového darčeka. Ten dostala presne s týždňovým predstihom v podobe menovania nového pomocného biskupa vladyku Milana Lacha SJ, ktorý sa po piatich rokoch biskupskej služby v eparchii Parma vracia späť na Slovensko. Vladyka Peter Rusnák vníma jeho návrat v kontexte ďalších personálnych zmien, keďže samotná pozícia metropolitu Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku je po minuloročnom odstúpení jej prímasa arcibiskupa Jána Babjaka SJ zatiaľ neobsadená.

Kto sú gréckokatolíci?

Počas dní osláv sa viackrát skloňovalo slovo identita. Apoštolský nuncius Mons. Nicola Girasoli tak v Prešove, ako aj v Košiciach gréckokatolíkov vyzval: „Buďte hrdí na svoju identitu, na svoju liturgiu, ktorá je obohatením pre celú Cirkev!“ V tomto procese zohráva svoju nezastupiteľnú úlohu osveta, čo jasne odzrkadlil aj samotný priebeh osláv. Veď nie je to tak dávno, keď označenie „gréckokatolík“ vyvolávalo nádych neznáma, exotiky i neistoty. Doteraz sa presviedčame o pozostatkoch nepriamej úmery, že čím viac smerujeme na západ, tým menej vedomostí o východných katolíkoch nachádzame. Najčastejšie stretávame fragmenty, medzi ktorými vyniká najmä rímsky pápež ako spoločná viditeľná hlava cirkvi alebo ženatí kňazi ako často skloňovaný „benefit vý(c)hodného obradu“. Práve tento benefit sa údajne v rozhodnej miere podieľa na aktuálnom dostatku kňazských povolaní a nezriedka slúži ako argument za zavedenie podobného benefitu v iných cirkevných tradíciách.

Pre ucelenejší „identikit“ gréckokatolíka je prínosný pohľad do histórie na pár základných míľnikov. Gréckokatolícka cirkev sa tu neobjavila zo dňa na deň. Nespadli sme z neba, ale z pohľadu viery sme predsa len výsledkom vôle nášho nebeského Otca. Bol to jeho Syn, ktorý počas svojho života na zemi volal svojich nasledovníkov k jednote. Slová „aby všetci boli jedno…“ (Jn 17,21) sú jeho testamentom a gréckokatolíci ho vzali za slovo. Alebo lepšie povedané toto slovo uchvátilo ich.

Našim spoločným začiatkom a centrom je teda evanjelium – radostná zvesť o smrti a vzkriesení Pána Ježiša Krista. Túto zvesť rozniesli Kristovi apoštoli do rôznych kútov sveta. Apoštol Tomáš sa vybral do Indie, apoštol Marek zasa do Egypta, apoštol Andrej zaznamenal najväčšie úspechy v Grécku, sv. Pavol podnikol tri mimoriadne plodné misijné cesty, za čo si vyslúžil označenie Apoštol národov. To isté evanjelium prijímali teda ľudia rôznej kultúry a mentality. A keďže evanjelium vyžaduje aj odpoveď človeka, každá kultúra odpovedala na túto radostnú zvesť svojím vlastným spôsobom.

Postupom času sa tieto odpovede vykryštalizovali v rôznych obradových rodinách. Okrem najpočetnejšej latinskej (rímskokatolíckej) obradovej rodiny existuje až päť obradových rodín východných katolíckych cirkví – alexandrijská, antiochijská, arménska, chaldejská a byzantská. A práve do tej poslednej a zároveň najpočetnejšej patrí aj gréckokatolícka cirkev na Slovensku spolu s ďalšími 13 cirkvami. Viaceré argumenty podporujú hypotézu, že práve zásluhou svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda a ich žiakov sa byzantský obrad dostal na územie Veľkej Moravy. Postupom času bol obohatený o miestne slovanské prvky, takže sa nakoniec zaužíval názov katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu.

Medzi latinizáciou a pravoslavizáciou

Cirkevná a liturgická terminológia, ktorá znie západniarovi zložito a nezrozumiteľne, je v našich zemepisných šírkach produktom zmien posledných desaťročí. Tie sú len vonkajším následkom omnoho hlbšej zmeny paradigmy. Je historickým faktom, že po Veľkom rozkole v 11. storočí sa v nasledujúcich storočiach znova hľadala cirkevná jednota. Dobovým vynálezom boli takzvané únie, ktoré sa uzatvárali s jednotlivými východnými cirkvami.

Príliš jednostranný pohľad však spôsobil, že takto vytvorené únie sa považovali za faktický začiatok tej-ktorej cirkvi, akoby jej predošlá minulosť a korene nehrali žiadnu podstatnú úlohu. Z tohto pozadia je pochopiteľné, prečo niektorí uvedomelí východní katolíci vnímajú označenie „uniati“ ako vyslovene pejoratívne. Navyše, po podpísaní únie s Rímom sa do východných obradov umelo vnášali západné prvky alebo sa z nich odstraňovali tie východné.

V literatúre sa tento proces označuje ako latinizácia a tiež má svoje hlbšie historicko-teologické dôvody. Jej spätný chod sa zreteľnejšie započal až koncom 19. storočia pontifikátom pápeža Leva XIII., ktorý prvýkrát oficiálne hovoril o rovnoprávnosti všetkých (aj východných) obradov. Citeľný, no celoplošný a zásadný obrat (v predošlom vnímaní) znamenal až Druhý vatikánsky koncil, ktorý jednotu už videl ináč. Namiesto jednoty pod sa začala hľadať jednota s… Namiesto rovnakosti nastúpila obohacujúca pestrosť.

Na druhej strane neprehliadnuteľnou kapitolou dejín a identity gréckokatolíkov na Slovensku je aj takzvaná násilná pravoslavizácia, teda násilný pokus politickej moci vytrhnúť gréckokatolíkov z „vlaku cirkevnej jednoty“ počas päťdesiatych rokov minulého storočia. Práve táto pachuť násilia a nespravodlivosti sa tvrdo podpísala na mnohých gréckokatolíkoch a „vyprodukovala“ tiež troch oficiálnych mučeníkov jednoty. Na strane druhej prirodzene spôsobovala (a ešte spôsobuje) odmietanie akejkoľvek asociácie s „pravoslávnou“ duchovnosťou.

Tieto úvahy zďaleka nemajú ambíciu vyčerpať tému identity gréckokatolíka, ktorá je omnoho komplexnejšia. Po pätnástich rokoch na druhej úrovni „dospelosti“ by sme v jednom mali mať konečne jasno: ak má byť gréckokatolík hrdý na svoju identitu, nutne ju musí najprv spoznať a prijať. Skúsenosť, žiaľ, potvrdzuje, že aj medzi samotným klérom vládne nejednota v tejto otázke a že zmenu naratívu len veľmi ťarbavo nasleduje zmena myslenia. Jednou z podmienok prežitia je však odvaha objaviť a žiť hrdo a radostne svoju identitu; nie dohodnúť sa na nej. A dovolím si vyjadriť názor, že toto pravidlo nestráca svoju platnosť ani mimo hraníc náboženského vyznania.