Verná dcéra slovenského národa

Ľudovít Štúr si myslel, že žena je v boji za slobodu národa len príťažou. Jedna z prvých herečiek Anička Jurkovičová dokázala, že opak je pravdou. 

NOVÉ MESTO NAD VÁHOM – Narodila sa 6. apríla 1824 v Novom Meste nad Váhom. Mala ešte piatich súrodencov, no dospelosti sa dožili len jej dve sestry Emília a Júlia. Keď mala Anička osem rokov, zomrela jej mama. Rodina v tom čase žila v Sobotišti, kde Jurkovič dostal miesto učiteľa. 

Muži hrali ženské úlohy

Otec Aničky Jurkovičovej bol mužom ideálov, svoje dcéry viedol k láske k národu a aj k umeniu. Divadlo považoval za účinný nástroj na šírenie vzdelanosti a osvety. V Sobotišti založil miestne ochotnícke divadlo.

V 19. storočí však rovnako ako ženy nemali prístup k vzdelaniu, nemali ho ani na divadelnú scénu. Všetky úlohy, aj tie ženské, hrali muži. Divadlu sa na Slovensku v tých časoch venovali najmä študenti. Jurkovič viedol skupinu mladíkov z bratislavského lýcea, ktorí sa aktivizovali okolo Ľudovíta Štúra.

Napriek panujúcim predsudkom Anička Jurkovičová 5. augusta 1841 ako 17-ročná stvárnila hlavnú postavu vo fraške Starý kočiš Petra III. Stala sa okamžite terčom kritiky. Podľa niektorých si tým zničila povesť, iní o nej hovorili, že hrá len preto, že sa chce vydať. Aničku to však neodradilo a nacvičila ďalšie hry. Po jej príklade smerovali na divadelné dosky mnohé ďalšie ženy. Medzi nimi boli aj dcéry Anny Kolényovej – Anna a Zuzana.

Francisci si vybral namiesto nej národ

Anička mala aj niekoľko nápadníkov. Jedným z nich bol štúrovec Ján Francisci Rimavský. „Vzniklo medzi nimi veľmi silné priateľstvo. Ján Francisci bol však veľmi oddaný štúrovec,“ približuje múzejný pedagóg Marián Imriška. 

Ľudovít Štúr od svojich druhov žiadal, aby nevstupovali do manželstva, lebo podľa neho len slobodný muž má voľné ruky v boji za slobodu národa. Slováci v tom čase pod jeho vedením bojovali proti maďarizácii a za suverenitu slovenského národa.

Anička neskôr spoznala Jozefa Miloslava Hurbana, prvého predsedu Slovenskej národnej rady, ktorý sa do nej zaľúbil. Francisci v tom čase napísal báseň, kde spomína na Aničku. „Boli to časy zlaté, hodné by k sláve ich pomníky stáli, keď dve duše čistou láskou vzňaté zbožným objatím prvý raz objali.“

Spomínanú báseň Anička ukázala Hurbanovi a ten jej vyznal svoju lásku. Ona mu city opätovala. Hurban mal pocit, že zrádza priateľa a Francisci na neho žiarlil. Z jeho sklamania vznikla ďalšia báseň, Ján v nej píše „letela, letela, uletela páva, pri mojom dievčatku už iný sedáva.“

Bola iná, než si myslel Štúr

V roku 1845 sa Anička Jurkovičová stala manželkou Jozefa Miloslava Hurbana. Na sobáš bol pozvaný aj Ľudovít Štúr. So sobášom nesúhlasil, a preto povedal, že nejde na svadbu, ale na Hurbanov pohreb. Štúr sa však v Aničke veľmi mýlil. „Stala sa pevnou podporovateľkou Hurbana a spolu sa snažili boj za slovenský národ ešte viac prehĺbiť. Umením a podporou divadla sa snažila v ľuďoch vzbudiť národné povedomie, čo sa jej určitou mierou darilo,“ načrtáva Imriška. 

Po sobáši sa prisťahovala k manželovi na faru v Hlbokom, ktorá sa stala centrom štúrovcov. Revolučné roky 1848 a 1849 boli pre manželov neľahkým obdobím. Hurban bol poprednou postavou slovenského povstania a spoluautorom Žiadostí slovenského národa.

Úrady na neho spolu so Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom vydali zatykač. Anička ho varovala, a tak Hurban zamieril do Čiech. Vyhol sa tak garde, ktorá na neho čakala na jeho fare. 

V tom čase už bol na svete ich prvorodený syn Svetozár, z ktorého neskôr vyrástol slovenský spisovateľ píšuci pod pseudonymom Vajanský. Faru napokon opustila aj tehotná Anna s malým Svetozárom. Ušla z Hlbokého a ukryla sa u svojej sestry Júlie na Morave, kde prišlo na svet Aničkino druhé dieťa, dcéra Božena.

Istý čas manželov spájali len listy, ktoré si vymieňali. Hurban spolu so Štúrom odišli do Chorvátska a Srbska, kde pokračoval v podpore revolučného hnutia. Neskôr so zbraňou v ruke viedol slovenských dobrovoľníkov. Keď sa skončili revolučné snahy, manželia sa spolu vrátili do Hlbokého.

Narodili sa im ďalšie deti, no z deviatich nie všetky sa dožili dospelosti. Hurban zomrel v roku 1888. Anička odstrihla na smrteľnej posteli svojmu manželovi prameň vlasov, a ten je vystavený ako exponát v múzeu M. R. Štefánika. „Vedľa prameňa sú tiež podkolienky s iniciálkami Jozefa Miloslava Hurbana, ktoré mohla Anička ako žena tradičnej slovenskej rodiny niekoľkokrát štopkať,“ dopĺňa Imriška.

Úrady jej nedovolili svojho muža dôstojne pochovať. Spočinul pri plote cintorína v Hlbokom. V roku 1892 mu z verejných zbierok nechali na rovnakom cintoríne postaviť pomník, no uhorské úrady tam zakázali vstup nielen verejnosti, ale aj manželke a deťom.

Anička prežila posledné roky u svojho syna Konštantína v Martine. Zomrela 2. februára v roku 1905. Na hrobe má vytesaný nápis: „Verná dcéra slovenského národa“.

Na počesť jednej z prvých slovenských herečiek sa v jej rodnom meste koná Festival Anny Jurkovičovej. Je to celoslovenská prehliadka neprofesionálnych divadelných súborov. Prvý ročník sa uskutočnil v roku 1998.