Prídeme pre umelú inteligenciu o svoje zamestnania? V čom všetkom nás stroje môžu nahradiť?

SLOVENSKO – O strastiach a nástrahách technologického progresu sme sa porozprávali s doktorom filozofie, členom bioetického centra Univerzity sv. Cyrila a Metoda, Tomášom Károlym, ktorý pracuje ako odborný asistent na katedre filozofie a aplikovanej filozofie UCM v Trnave.

V západnom svete sa rozmohli rôzne technologické „hračky“. Vedci vyvíjajú chatboty, ktoré dokážu konverzovať so zákazníkmi. Firmy už nemusia na tento typ podpory zamestnávať ľudí, ide doslova o lacnú pracovnú silu. V dôsledku technologického rozmachu prichádza o prácu stále viac ľudí. Ako sa na tento problém pozerá moderná filozofia?

Robotizáciou sa znížia nielen náklady, ale aj chybovosť, robot dokáže pracovať nepretržite, je výkonný, rýchly, presný, neunaví sa. Dnešné pracovné trendy sú veľmi variabilné, nedávno ste sa naučili nejakú zručnosť, dnes už je, bohužiaľ, nepotrebná a musíte sa naučiť novú.

Nové stroje, počítače, softvéry neustále vytvárajú nové pracovné pozície. Ľudia sa musia naučiť žiť so strojmi. Pritom je jedno, koľko máte rokov, aj od človeka v dôchodkovom veku sa vyžaduje, aby pracoval s počítačovou technikou. Kto nie je ochotný držať tempo so strojmi a požiadavkami tohto trhu práce však nie je stratený. Ešte stále môže vykonávať manuálne činnosti. Napríklad majstrov, údržbárov, murárov či kuchárov je stále málo. Praktickí ľudia sú ešte stále veľmi cenní. Ešte nie sme v dobe, aby nám robot opravoval prasknuté potrubie alebo zateplil dom, či sám zastavil vnútorné krvácanie. Zatiaľ.

Prejdime k problému identity. Chatbot nemá identitu. S kým si píšem, keď si píšem s chatbotom?

V skutočnosti je to len „sprostý“ algoritmus, ktorý je na prvý pohľad veľmi „šikovný“. Slovo „chat“ môžeme preložiť ako rozprávať, kecať, teda chatovať. Koncovka „bot“ je od slova robot. Takže je to chatujúci robot. „Sprostý“ je preto, lebo je to len syntaktický algoritmus znakov bez toho, aby poznal ich význam, uvedomoval si pojmy – slová sú pre neho len znaky bez života. „Šikovný“ je preto, lebo tieto znaky mu algoritmus umožní vzájomne prepájať oveľa rýchlejšie, než to dokáže mozog človeka. Toto jeho prepájanie sa podobá neurónovej sieti mozgu. Niektorí optimisti veria, že takáto sieť jedného dňa ožije, ak už aj neožila, a pred sebou budeme mať skutočného vedomého kamaráta, s ktorým si môžeme „pokecať“ o ľubovoľných otázkach na všetky témy tohto sveta. Heslom chatbota sa stane: chatujem, teda som.

Vedci vyvíjajú bota chatGPT, ktorý dokáže napísať jednoduchší žurnalistický či umelecký text. Zatiaľ nedokáže napísať úplne autentický autorský text. Keď však získa túto zručnosť, prídu novinári, spisovatelia a copywriteri o svoju prácu? Budú mienkotvorné média ovplyvňované algoritmami? Ako sa na túto hrozbu pozerá moderná filozofia?

Otázne je, ako bude tá informácia spracovaná. Každý text sa dá zaradiť do kontextu. Ak chatbot bude stvorený liberálom, tak nám bude podsúvať liberálne myšlienky, ak nacionalistom, tak nacionalistické. Záleží od toho, ako bude spracovať dáta, či bude čerpať z nejakej celosvetovej databázy a tak podsúvať zafarbenosť informácie podľa štatistiky celosvetovej mienky, alebo bude vytváraný jednotlivcom, či určitou skupinou. Myslím si, že dnes túto situáciu už zažívame. Ľudia sú manipulovaní na základe cookies, keď sa niekto s vami háda a tvrdí, že celý internet mu dáva za pravdu, v skutočnosti dáva za pravdu sám sebe, lebo cookies mu podhadzujú informácie, ktoré sám preferuje.

Čo sa týka tvorby umeleckých a filozofických textov, k tomu som skeptický. AI ak bude tvoriť, opäť bude len kombinovať dáta vo svojej databáze, nejaký vyšší iracionálny skok do ríše neznáma, do ríše objavu nových pojmov, podľa mňa nehrozí. Ak by nás aj vedel zmiasť, vždy asi budú existovať odborníci na dešifrovanie toho, či ide o AI alebo dielo človeka. Prácu človeka si ceníme viac. Za ručne robenú čokoládu si viac priplatíte a zdá sa vám aj hodnotnejšia.

Na webovej stránke openai.com sa nachádza otvorená beta verzia, s ktorou si môžete popísať. Na otázku ako sa má, chatGPT odpovedal:

Ako virtuálny asistent nemám emócie ako ľudia, ale som pripravený odpovedať na tvoje otázky a pomôcť ti s čímkoľvek, čo potrebuješ. Ak máš nejakú konkrétnu otázku alebo požiadavku, neváhaj mi ju položiť!

Predmety, ktoré učíte, sa zaoberajú otázkami, či môžu stroje myslieť, či môžu mať identitu alebo či sa ľudské vedomie bude dať prekopírovať do cloudu. Môžeme sa reálne obávať scenára, v ktorom stroje ožijú alebo plnohodnotne zastúpia človeka v spoločnosti?

Existuje obrovské množstvo odborných textov, ktoré sa venujú problematike strojového myslenia a vedomia. Preto by som odpoveď na otázku veľmi, ale veľmi zjednodušil. Ak sme naklonení k presvedčeniu, že vedomie je nejakou sprievodnou vlastnosťou komplexného usporiadania fyzikálnej hmoty, tak áno, môže stroj časom ožiť, len musíme prísť na to, ako túto hmotu do danej komplexnosti usporiadať. Ale ak veríme, že vedomie je nejaká špecifická duchovná substancia, ktorá nezávisí na hmotnom svete, tak nie, stroje nemôžu mať vedomie, iba ak by do nich vnikol duch.

Táto odpoveď súvisí aj s otázkou kopírovania do cloudu. V súčasnosti existuje projekt Sebastiana Seunga z Princetonskej univerzity, ktorý sa snaží časť myšieho mozgu veľmi detailne naskenovať. Keby sme chceli naskenovať celý ľudský mozog, potrebovali by sme na to momentálne úložisko všetkých existujúcich serverov na planéte. A keby sa nám to aj podarilo, tak čo ďalej? Asi nič, mali by sme detailné obrázky mozgu uložené na serveroch, to je všetko. Otázne je, čo by sa stalo, keby sme skopírovali zážitky takého človeka (čo, samozrejme, stále nevieme) a server by tak predstavoval náhradu biologického mozgu. A čo by sa stalo, keby ten server bol enormne výkonný? Počítačovej bytosti by sme sa my zdali extrémne pomalí, náš pohyb po supermarkete by sa mu zdal zrovnateľný s naším vnímaním rastu stromu. Aspoň v jeho rýchlosti a presnosti vyhodnocovania udalostí je určite človek zastupiteľný strojom. Na tom nie je nič zlé, ak nám dokáže uľahčiť život a my svoju energiu môžeme využívať na iné efektívne činnosti.

Čo morálny status? Chyby, ktoré by mohol spustiť stroj, môžu byť oveľa väčšie ako chyby, ktoré spôsobí človek. Predstavme si, že by v budúcnosti riadil jadrovú elektráreň podobný bot a v dôsledku chybného nastavenia, technickej chyby či nesprávne zadanej otázky by spôsobil jadrový výbuch. Kto by niesol morálne následky?

Ku každému technickému zariadeniu existuje aj nejaký návod na použitie. Poznáme prípad z USA, keď pani dala svojho psa do mikrovlnky, aby ho vysušila po kúpeli. Spoločnosť, ktorá vyrobila mikrovlnku, niesla zodpovednosť za tento incident, pretože vo svojom manuáli nevarovala pred týmto prípadom. Keby stroj spôsobil jadrový výbuch, buď by bol na vine užívateľ alebo výrobca stroja – záleží od prijatia reklamácie výrobku. Aj bot je len výrobok a vzťahujú sa na jeho používanie právne predpisy rovnako ako na mikrovlnku. Právnu a morálnu zodpovednosť vždy nesie človek.

Nick Bostrom, jeden z praotcov transhumanizmu (smeru, ktorý sa zaoberá vývojom technológií a ľudského zdokonaľovania), písal o premene ľudí na spinky. V čom spočíval tento problém?

Ak napríklad superpočítaču zadáme algoritmus na nekonečné vyrábanie spiniek, aby mal materiálne zdroje na ich výrobu, použije všetky prostriedky, aby vyhovel zadaniu. Ako zdroj surovín použije aj ľudí. Príkaz bol jasný: Donekonečna vyrábaj spinky! Takýchto hypotetických príkladov je viacero, napríklad ešte jeden hovorí o tom, že počítač dostane za úlohu kompletný výpočet Ludolfovho čísla (pí = 3,14…). Než sa ľudia spamätajú, umelá inteligencia obsadí planétu, zlikviduje ľudstvo a zmení celý známy vesmír na jeden superpočítač, ktorý sa po celé miliardy miliárd rokov bude pokúšať stále presnejšie vypočítať konštantu pí. Veď predsa túto úlohu mu zadal jeho stvoriteľ.

Od textu k maľbe. Zvládnu chatboty všetky druhy umenia?

Vždy si treba uvedomiť, že za každým chatbotom stojí človek. Človek je tvorca algoritmu, človek je umelcom tohto algoritmu. On je prvou príčinou, stroj je len sprostredkovateľ jeho vôle. Ak by mal napríklad niekto strach, že umenie vymrie, myslím si, že sa nemusí obávať. Ani umelecké obrazy neboli vytesnené fotografiou. Ak v galérii môže byť vystavený Duchampov pisoár ako umelecké dielo, nevidím dôvod, prečo by nemohol byť takto vystavený aj algoritmus. Kreativite sa medze nekladú, otázne je, čo sa považuje v danej dobe za umelecké dielo.

Programy Chat GPT, Dall-E, Midjourney alebo Stable Diffusion vygenerujú obrázok čohokoľvek, vo vybranom štýle, podľa ľubovoľného autora, ktorého diela majú vo svojej databáze. Na obrázku nižšie vidíme kompozíciu Stonehenge podľa umelej inteligencie Open AI bez predpisu štýlu či zadania autora. Povedali by ste, že ho vytvoril program?