Spamätajme sa!

Koncom minulého mesiaca som pre Trenčiansky Štandard publikoval polemické komentáre o trenčianskej komunálnej politike. V čase ich publikovania som nemal s nikým známym ani neznámym žiadny konflikt. Neviem, či išlo o náhodu, ale len dva dni po ich zverejnení som si na aute našiel prepichnuté ľavé predné koleso.

Viem iba, že sa to stalo skoro ráno a jeho zámerné poškodenie mi potvrdili v autorizovanom autoservise.

Mohlo ísť o náhodný vandalizmus alebo si vystopoval moje auto niekto, komu som ležal v žalúdku napríklad pre iné staršie vyjadrenia. A možno niekomu prekážalo, ako vnímam niektoré rozhodnutia trenčianskych komunálnych politikov. Polícia SR, kde som vec nahlásil a ktorá sa prípadu profesionálne ujala, s veľkou pravdepodobnosťou nezistí nič.

Isté je, že celý incident zámerne poškodeného kolesa pripomína éru „divokého východu“ 90. rokov, kedy si mnohí mysleli, že hrubosť a zastrašovanie sú normálne spôsoby vynucovania si poslušnosti ako cesty k vlastnému úspechu a šťastiu. Vedel dotyčný „hrdina“, že auto využíva prevažne moja manželka, ktorá v ňom zväčša vozí naše maloleté deti?

Keď pred rokom začala vojna na Ukrajine, bol som jedným z mála Slovákov, ktorý vycestoval priamo do Kyjeva, a to vo chvíli, kedy sa naň očakával útok. Mám pud sebazáchovy, ale nie prehnaný strach. Vyzývam preto každého, kto sa na mne ako verejne známej osobe potrebuje odbaviť, nech tak urobí priamo. Všetko ostatné sa minie účinkom, v horšom prípade môže ublížiť niekomu inému a najmä to bude obyčajná zbabelosť.

Koncom minulého roka sa začalo verejne spomínať na vznik Slovenskej republiky. Celkom dobre to zapadlo do nostalgie za atmosférou 90. rokov minulého storočia. „Nineties“ nie sú len ako sentimentálne spomienky alebo retro štýl obliekania mladých. Nemalej časti verejnosti pri nich napadne nielen sloboda vierovyznania alebo začiatky podnikania, ale aj násilný vzostup organizovaného zločinu či vznik novej kapitálotvornej vrstvy prostredníctvom často netransparentnej privatizácie.

Trpká príchuť slobody u nás ustúpila až na prelome storočí, kedy sme sa ako spoločnosť v čase zápasu o charakter krajiny obrátili na západ. Spolu so vzostupom komercie a konzumu sme sa začali približovať kultivovanejším Západoeurópanom, o ktorých sme si mysleli, že majú čistejšie verejné priestranstvá, lebo po sebe upratujú vlastné odpadky a pôvod ich bohatstva nepochádza z výpalníctva, ale viac z pracovitosti a šikovnosti. Tento vzorec verejnej morálky bol na svojom vrchole v čase integrácie Slovenska do Európskej únie a NATO.

Keďže ale všetko ľudské je dočasné a skutočný charakter aj tak vyjde najavo najmä v kritických časoch, ukázali sme ho aj my Slováci. Po ekonomickej recesii v rokoch 2008 – 2009 a následne po imigračnej kríze 2015 naša verejná diskusia zhrubla. V politike začali byť zaujímavejšie excentrické osobnosti ako nudní profesionálni politici. Vzostup zažívali „alternatívne“ zdroje o zdraví a politike. Keď koncom februára 2018 úkladne zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú, zostali sme všetci v šoku bez ohľadu na to, či sme boli fanúšikmi vlády alebo opozície.

Ak si niekto myslel, že po pandémii COVID-19 sa všetci polepšíme a budeme ohľaduplnejší, bol naivný. Hrubosť zostala a pocit existenčného ohrozenia ju premenil na otvorenú fyzickú (Tepláreň) a verbálnu (Marta Jančkárová) agresivitu. Áno, mŕtvi pred Teplárňou (pričom namiesto nich to mohol byť aj súčasný predseda vlády Eduard Heger) a moderátorka RTVS Marta Jančkárová sú vlastne viac či menej náhodnými príkladmi nielen zlého duševného zdravia jednotlivcov, ale aj našej kolektívnej neschopnosti viesť konštruktívnu verejnú diskusiu.

A v čase, kedy sa už na Slovensku podávajú trestné oznámenia na politických komentátorov (vid. predstavitelia strany Smer-SSD), je celkom dobre možné, že ďalším cieľom zlomyseľnosti som sa stal aj ja. Mám za sebou viac ako päť rokov intenzívneho pôsobenia v celoštátnych médiách ako komentátor a novinár. Viackrát som pritom prezentoval nepríjemné fakty a konštatovania, na ktoré verejnosť niekedy reagovala v mne doručených správach povzbudzujúco a inokedy hanlivo. Stále som ale žil v presvedčení, že sme slobodnou spoločnosťou, ktorá dokáže zniesť vecnú kritiku. Dnes už presne viem, akú váhu majú médiá ako Štandard, ktoré si dávajú záležať na zverejňovaní podložených a overených informácií, ktoré by sa inak do verejného povedomia dostávali len veľmi ťažko.