Z histórie mesta: Cechy mali vlastné pravidlá. Zakazovali ženy, krčmy i preloženie nôh

TRENČÍN – O fungovaní cechov, bratstiev i tovarišstiev sme sa porozprávali s Vladimírom Pinďákom, historikom Trenčianskeho múzea.

Čo si máme predstaviť pod pojmom cech? Kedy sa na našom území začali cechy objavovať?

Dobové názvy pre cech boli aj cecha, bratstvo, braterstvo, tovarišstvo, poriadok, spoločnosť. Remeslá a na ne nadväzujúca domáca výroba siahajú hlboko do dejín existencie ľudstva. V ich počiatkoch bol výrobok, ktorý si človek vyhotovil pre vlastnú potrebu. Predpokladá sa, že z nadbytku výrobkov sa prešlo k výmennému obchodu. Na území Slovenska môžeme ich počiatky postrehnúť už v 14. storočí (prvá zmienka – cech košických kožušníkov z roku 1307) a to za bujarého obdobia mocenských bojov o uhorský trón po vymretí rodu Arpádovcov.

Cech bola stavovská organizácia združujúca minimálne troch remeselníkov/majstrov, ktorí vykonávali jedno spoločné remeslo. V neskoršom období mohli vykonávať príbuzné remeslo. Príklad: pramári (šnúrkari) a gombičkári. Na čele cechu stal cechmajster.

Cech sa riadil spísanými vnútornými pravidlami, ktoré určujú fungovanie cechového spoločenstva, napr. forma výroby a obchodovania, medziľudské vzťahy atď. Spoločne nakupovali suroviny, ktoré si rozdelili. Cech zaručoval výsadné právo na výrobu, predaj a obchod v mestskom prostredí.

Prečo cechy vznikli?

Treba si uvedomiť, že už v 13. storočí bol obchod regulovaný. Vznik takéhoto združenia remeselníkov mal ochrániť výrobcu pred poškodením a zabrániť zbytočnej konkurencii medzi remeselníkmi rovnakého povolania. Jasne určené pravidlá v podstate dopomohli tomu, aby všetci majstri mali primeranú životnú úroveň a dostatočný počet zákazníkov. Popritom im to prinieslo slušný zisk.

Čo pozitívne priniesli cechové zriadenia pre mesto?

Vďaka cechom nadobudli mestá štatút obchodných centier. Znamenalo to prosperitu pre mesto a kvalitu výrobkov. Vieme, že v minulosti existovalo vyše 150 remesiel.

Predpokladá sa, že do polovice 16. storočia bolo vo všetkých mestách na území Slovenska okolo 1 200 – 1 500 remeselníckych dielní.

Koncom 17. storočia bolo v meste Trenčín 18 cechov, v porovnaní s Bratislavou, kde fungovalo 45 cechov alebo s európskymi metropolami to však nebolo významné číslo. V 18. storočí (rok 1734) bolo vo Viedni 7 809 remeselníckych dielní, v Berlíne v roku 1760 pracovalo až 10 062 remeselníckych majstrov.

Aké práva mali remeselníci a aké povinnosti sa na nich vzťahovali?

Život v cechu bol riadený normami, tzv. artikulami. Zapísané boli na veľkej listine. V jednotlivých bodoch sa uvádzali práva a povinnosti príslušníkov cechu. Na prvý pohľad to mohlo pripomínať dnešnú dobu – povinností bolo podstatne viac ako práv.

Artikuly možno považovať aj za morálny kódex medziľudských vzťahov v cechu a spolunažívania jeho členov. Určovali, ako sa má správať jej člen – učeň, tovariš, majster. Každý cech mal vlastné pravidlá. Uvediem príklad tých najbežnejších, ktoré mali spoločné: dodržiavanie pracovného času, vyhýbanie sa zvadám, krádežiam, opilstvu, zákaz hazardnej hry v karty a v kocky, odopieranie si tanca v krčme, museli sa vyhýbať nepatričnému kontaktu so ženami, sedieť rovno, nekrížiť nohy, odložiť tanier po jedle, nevyjsť na ulicu bez palice atď.

Svoju mzdu si tovariši veľmi neužili, značná časť išla na mnohé pokuty za nedodržanie tvrdých cechových pravidiel v artikuloch.

Napriek tomu, že cechové artikuly striktne prikazovali prejavy úcty medzi členmi, dochádzalo k nezhodám medzi majstrami a tovarišmi, učňami. Dôvodom bolo napríklad autoritatívne správanie nadriadených voči „nevybúreným“ mladíkom, prísne pravidlá alebo nízke finančné ohodnotenie, podobne ako dnes. Ľudia sa v minulosti stretávali s podobnými problémami, aké zažívame aj v 21. storočí. Svoje zohrali aj alkohol či neschopnosť bezkonfliktne riešiť problémy.

Postihy previnilca boli rôzne. Často to bola finančná pokuta, ktorej výška sa pohybovala v závislosti od vykonaného priestupku, platba voskom na výrobu sviečok, samozrejme, nechýbal fyzický trest a pobyt v „šatlave, šarhovni“ – väzení.

Ďalším dobrým príkladom sú tovariši – ženáči, ktorí si nesmeli užívať radovánky tovarišov – mládencov. Nesmeli sa medzi sebou rozprávať, žiadne „cechovanie“ ani tance.

Prečo nemohli?

Spoločnou zábavou by sa mohla skaziť tovarišská mládež. Na základe dobre mienenej rady mali ženatí zotrvávať doma s manželkami a deťmi. Čo by ste povedali na takúto povinnosť?

A možno by sa gazdinkám páčila aj táto: údajne musel tovariš zaplatiť pokutu tri denáre, ak po obede neodložil tanier.

A čo prestup ku konkurencii? Keď sa mladému učňovi alebo tovarišovi nepáčilo v cechu v meste, v ktorom žil, mohol prestúpiť do iného cechu v inom meste?

Ak utiekol od majstra bez výpovede, mohlo to mať ďalekosiahle následky. Neprijali ho do bratského cechu v inom meste. Tovariš to mal ťažké – cechy boli medzi sebou prepojené a nepoctivého tovariša si mohli medzi sebou nahlásiť.

Minule sme sa rozprávali o katoch. Aké vzťahy mali členovia cechu s mestským katom?

Cechové artikuly jasne určovali pravidlá kontaktu s katom. Okrem toho, že člen cechu nesmel usmrtiť mačku, psa, odrieť zdochnuté hovädo, zobrať podkovy z konskej mrciny, dotknúť sa mŕtvoly samovraha či popravenca, tak nesmel ani obcovať so šarhom, katom, hrobárom a niekedy ani so samotným nočným hlásnikom, kočišom či pastierom.

Menovaných považovali za „nečistých“, mohla sa nimi poškodiť česť cechu. Z toho dôvodu bola úplne vylúčená pomoc pri stavbe popraviska alebo šibenice. Aby nedošlo k pošpineniu mena a cti cechu, tak sa cechy snažili tieto nariadenia priam šalamúnsky obchádzať. No rozkaz bol rozkaz, aj keď mal cech v istom zmysle slova pošpiniť. Pri vynútenej stavbe popraviska sa musel každý člen všetkých cechov zúčastniť na jeho stavbe. Stačil len dotyk každého z nich. Išlo o tzv. „scnostnenie“ popraviska. Vina tak nepadla ani na jeden cech.