Z histórie mesta: V Trenčíne upaľovali bosorky a vyvádzali hotové šialenosti (len pre silné povahy)

TRENČÍN – Vedeli ste, že sa Trenčín zaraďuje k tým mestám na Slovensku, ktoré mali na svedomí najviac čarodejníckych procesov a ich obetí? Z bosoráctva by vás v 16. – 18. storočí obvinili napríklad preto, lebo susedova krava prestala dojiť či z toho, že sa premieňate na mačku.

A to nie je všetko! Mohli by vás obviniť z pohlavného styku s diablom, ktorý mal podobu krásneho mládenca. To je len zlomok výmyslov, ktoré pred pár storočiami stačili na obvinenie nevinného človeka z bosoráctva. O konkrétnych prečinoch a trestoch za ich údajné spáchanie nám porozprával historik Trenčianskeho múzea Vladimír Pinďák.

Spomínali ste farára Jána Schindlera, ktorý v 16. storočí spravoval evanjelické cirkvi neďaleko Trenčína. Ján bol podozrivý z nekromancie (vyvolávania duchov). Ako to s ním dopadlo?

Jeho prípadom sa zaoberal superintendent a ilavský farár Joachim Kalinka. Ten bol náchylný veci uveriť, i keď sa priamy dôkaz nenašiel. Prípad teda zostal otvorený. No nie vždy to skončilo dobre. V Trenčíne z bosoráctva obžalovali sedemnásť osôb, osem upálili.

PolitikaŠtát bude na nájomnom pomáhať aj neuzavretým maloobchodom

Čo 17. storočie? Vedeli by ste čitateľom opísať zopár najzaujímavejších prípadov obvinenia z trestného činu?

Za zmienku stoja trenčianski zlodeji z roku 1652. Juraj Šiko si zlomil ruku. Nejakú dobu nemohol vykonávať svoje remeslo, tak sa dal na kradnutie. Začal malými krádežami, z ktorých ho nikto nepodozrieval, pretože ho všetci mali za slušného človeka. U jedného obchodníka hľadal prácu, keď zbadal, že v miestnosti nikto nie je, ukradol z pokladnice 100 zlatých. Peniaze schoval doma v pivnici – vytiahol jednu tehlu v klenbe, peniaze v nej ukryl a miesto zamuroval.

Obchodník krádež nahlásil mestskému kapitánovi, ktorý urýchlene vyslal hajdúchov vec prešetriť. Nič nezistili, sám zlodej im pomáhal v hľadaní, až kým sa sám neprezradil. Všetci vedeli, že je bez peňazí a zrazu si začal na verejnosti užívať a prestal pracovať. Upadol do podozrenia, chytili ho a mučili, no nepriznával sa. Kat ho so svojimi pomocníkmi polonahého položil na dlhú lavicu, ruky a nohy mu priviazal a povraz pomaly namotával na valec. Ani na škripci sa nepriznal, tak mu opálili polonahé telo fakľami. Mučenie však nemalo žiadny účinok.

Opäť mu naťahovali telo na škripci, opäť bez priznania. Až po ďalšom opaľovaní tela fakľami Juraj Šiko kričal, prosil o milosť, až sa nakoniec ku všetkému priznal. Ešte v ten deň ho odsúdili a mečom mu odsekli hlavu.

A čo prípad krádeže v jezuitskom kostole?

Žena ukradla z jezuitského kostola prikrývadlo. Mestský magistrát ju odsúdil na trest smrti upalicovaním. Kat ju polonahú položil na dereš a bakuľou bil, až kým jej nezlámal kosti. Tak každým úderom vystrekla krv z chrbtu, nôh, rúk, ktoré mala vzadu zviazané. Potom, čo už iba chrčala a mykala sa, kat prestal odsúdenú biť, a utrel si červenou šatkou krvou zafŕkané ruky. Následne pristúpil mestský lekár a ten stanovil smrť. Ženu pochovali za popraviskom.

Rok 1665 bol údajne bohatý na tresty smrti…

V roku 1665 popravili 14 ľudí rozličnými spôsobmi. Jeden bol sťatý, druhý obesený, tretí upalicovaný, štvrtý bol lámaný v kolese, dve bosorky upálili… V tom istom roku odsúdili

6 bosoriek na trest smrti upálením. Na popravisku ich mnísi a predstavitelia rádov sprevádzali do poslednej chvíle. Ženy hrozne nariekali.

V tom istom roku odsúdili za krádež v kostole páchateľa na trest smrti roztrhaním na štyri časti.

Boli i prípady, kedy jezuiti pochybovali o vine. Odsúdený Andrej Petrovič po návšteve jezuitov v žalári prestúpil z evanjelickej na katolícku vieru. Jezuiti sa ho pokúsili z väzenia vyslobodiť.

Mladík bol obvinený z krádeže volov, ktoré mal predať a peniaze ukryť. Najprv ho hodili do žalára, aby sa dobrovoľne priznal. No údajne mal aj vo väzení dobrú náladu a žartoval. Pre jezuitov bolo takéto správanie dôkazom jeho neviny. Pochybovali o vierohodnosti svedkov. Vyjadrili sa aj pred magistrátom, lenže svedkovia potvrdili svoje svedectvá prísahou – bolo to slovo proti slovu.

Mladíka teda mučili. Dve hodiny ho trýznili, ale k ničomu sa nepriznal, stále opakoval, že je nevinný. Prežil celú tortúru a jeho mučenie skončilo bez priznania. Magistrát ho odsúdil na trest smrti. Vyviedli ho za mestské múry na popravisko. Posledné slová odsúdeného boli o odpustení. Zo srdca odpustil všetkým, ktorí proti nemu svedčili. Prosil svojich rodičov, aby nepomýšľali na pomstu – údajne bol celú dobu počas trvania popravy veselý. Magistrát ho odsúdil na potupnú popravu – trest smrti obesením.

Podarilo sa niektorým odsúdeným pred trestom ujsť?

Nie všetky prípady skončili tragicky. V roku 1669 sme tu mali jeden s happyendom.

Juraj Ilešházi usporiadal veľkú hostinu na počesť grófa Mikuláša Esterháziho. Evanjelický tovariš Peter Skoržeba využil túto príležitosť, aby sa zbavil neželaného nápadníka Rozálie Černickej, na ktorú mal zálusk. O 18-ročnú Rozáliu, dcéru evanjelického zlatníka Juraja Černického, mal totiž záujem tajomník grófa Ilešháziho – Mikuláš Imini a ich sympatie boli vzájomné.

Pred večerom Skoržeba podplatil komorníka, aby sa vkradol do mentienky Mikuláša Iminiho a vložil tam náhrdelník Ilešháziho manželky.

Keď si grófka všimla, že jej náhrdelník chýba, Ilešházi dal prehľadať služobníctvo. Keď nič nenašli, tak podplatený komorník nadhodil, aby prehľadali aj Mikuláša Iminiho. Nastrčený náhrdelník uňho našli a nahnevaný Ilešházi ho nechal uvrhnúť do žalára. Na druhý deň ho odsúdili na trest smrti sťatím mečom. Keďže sa obvinený nepriznal, pred samotnou popravou ho na námestí mučili. Trest smrti sa mohol kombinovať s inými trestami, to znamená, že pred popravou mečom mohli odsúdeného mučiť, napr. štípaním žeravými kliešťami na určitých partiách tela. Obľúbené bolo aj vytrhávanie mäsa, trhanie prstov alebo odseknutie končatín.

Zlatníkova dcéra Rozália sa rozbehla k predstaviteľom magistrátu a prosila ich, aby Iminiho prepustili. Vyhlásila, že sa chce stať jeho ženou – takýmto spôsobom mohlo dôjsť k prepusteniu obžalovaného na slobodu.

Za mučeného sa prihovoril aj rektor jezuitov, a tak mu magistrát odpustil. Nato sa celý sprievod pohol do jezuitského kostola, kde Rozália prestúpila na katolícku vieru a potom ich páter zosobášil.

Iminoho nevina ešte v ten deň vyšla najavo – podplatený komorník sa priznal k svojmu skutku. Ohrdnutého Skoržebanu od toho dňa nikto viac nevidel.

Pozývam návštevníkov Trenčianskeho hradu, aby sa skočili pozrieť aj expozíciu v Katovom dome pod hradom. Aktuálne sú prehliadky všetkých trenčianskych múzeí v cene jednej vstupenky.