Z histórie mesta: Keď v Trenčíne vládli temné časy a ľudí opantal charizmatický postrach Považia

TRENČÍN – Celé 17. storočie pre Trenčín predstavovalo naozaj pochmúrne obdobie. A nešlo len o upaľovanie bosoriek. Pozrime sa naň očami odborníka. Rozhovor nám opäť poskytol Vladimír Pinďák, historik Trenčianskeho múzea v Trenčíne.

Poďme chronologicky, aké zaujímavé prípady sa objavili v našom regióne v tomto období?

V roku 1669 Trenčianska stolica súdila Jána Medveďa z Priekopy. Bol obvinený z čarodejníctva. K jeho liečebným postupom totiž patrili veľmi rozšírené praktiky ľudových liečiteľov a liečiteliek, aj liečenie umývaním či kúpaním vykonávané vodou, ale aj odvarmi z rôznych bylín. Ďalej sa už názory na použitie vody jednotlivých liečiteľov menili. Používali riečnu vodu a dažďovú. Vodu miešali z rôznych prameňov, pridávali do nej soľ, alebo ihličie, vosk či roztopené olovo. Pracoval s vodou pri liečení. Čiastočne ho odsúdili za hygienu a používanie byliniek.

V roku 1671 chytili dvoch zlodejov, ktorí prepadávali a okrádali ľudí po Považí. Údajne išlo o vodcov zbojníckych bánd. Chytili ich až po tom, čo sa jeden z hajdúchov prezliekol za gazdu, a zazrel ich v Kostolnej v krčme. Prisadol si k nim a dovtedy im núkal alkohol, až kým sa neopili. Potom ich hostinský zviazal a doviezol na voze do Trenčína.

Na druhý deň hostinec vyhorel, asi sa mu pomstili kumpáni uväznených zbojníkov. Jedného vodcu odsúdili na sťatie mečom a druhého obesili. Jeden bol evanjelik a druhý katolík. Za katolíkom prišiel jezuita, ktorý ho pripravoval na popravu. Druhý, keď to videl, tak prestúpil na katolícku vieru. Ich posledná vôľa bola ísť pred popravou na sv. omšu. Dvaja ozbrojení hajdúsi ich skoro ráno odprevadili do jezuitského kostola a po sv. omši ich odviedli naspäť do žalára. O 8. hodine bola poprava. Počas odriekania modlitby zomreli.

„Obľúbené“ boli aj kombinácie rôznych trestov pre tých, ktorých odsúdili na smrť…

V roku 1675 prichytili Štefana Zagroša pri podpaľačstve. Magistrát ho odsúdil na trest smrti, ktorý mali vykonať na hranici. Pred mestským domom ho pomocníci mestského kata priviazali za nohy ku koňovi, ktorý ho tiahol k hranici, postavenej pred zhorenými domami. Bolo ich 20. Keď ho tam dotiahli, pred každým zhoreniskom mu kat odpálil ohnivým železom jeden prst. Najprv na rukách a potom na nohách. Až potom ho upálili. V poslednej chvíli obrátil svoj zrak k nebesám a opakujúc slová modlitby Otče náš zahynul v ohni.

V 17. storočí sme tu mali „čiernu smrť“. Ako prispel mor k vykonávaniu spravodlivosti?

Morovú situáciu zneužívali rôzne zbojnícke bandy. Počas epidémie mali jezuiti plno práce a každý týždeň pochovali v priemere aspoň osem svojich členov. V roku 1679 sa zbojníci nezastavili ani pred príbytkom samého mestského kapitána. Kapitán ich chcel živých alebo mŕtvych. Hajdúsi zbojníkov dva týždne naháňali po horách, dolinách, dedinách, až sa im podarilo obkľúčiť ich pred Ilavou. Došlo k prestrelke, výsledkom ktorej bolo sedem mŕtvych a dvaja zranení. Vodca sa vzdal. Mŕtvych na mieste pochovali a živých odvliekli naspäť do Trenčína. Na druhý deň ich odsúdili na povraz. Keď už stáli pod šibenicou, tak najprv každému z nich odťali pravú ruku a potom ich obesili.

Vieme viac o zbojníckych skupinách zo 17. storočia?

V rokoch 1683 – 1684, počas bojov s Turkami, zneužívali ťažkú situáciu a prepadávali a okrádali ľudí zbojnícke bandy. Troch z nich chytili a odsúdili na trest smrti upálením na hranici. Keď už ich postavili na hranicu a katovi pomocníci ich priväzovali k stĺpom, zmenil magistrát popravu a uľahčil spôsob ich smrti. V poslednej chvíli totiž pristúpila pred senátorov žena hradného nemeckého komandanta Strossera a vrúcnymi slovami ich prosila, aby zmenili hrozný spôsob popravy. Jej žiadosti vyhoveli a odsúdených najprv sťali a až potom upálili. Zločincov tohto typu upaľovali z toho dôvodu, aby sa mesto očistilo od zločincov a nič po nich nezostalo.

Bol nejaký odsúdenec, s ktorým dav sympatizoval a neželal si jeho smrť?

Martin Otava, postrach Považia v roku 1687. Na majeroch s pomocníkmi kradol ovce, v celkom veľkých počtoch (10 – 15 oviec) a vrecia zbožia a múky. Otavu chytil veľký strážny pes, ktorý sa doňho zahryzol a nepustil ho, hoci Otava psovi v sebaobrane dolámal obidve zadné nohy. Nepustil ho, až kým neprišli domáci, ktorých sa chystal okradnúť.

Celú dobu kryl svojich spolupáchateľov, no nevedel sa zmieriť s tým, že ho popravia. Bol mladým otcom troch detí. Až keď pochopil, čo ho čaká, nechal si k sebe privolať jezuitu, aby sa mu vyspovedal.

Pred popravou bol mučený, naťahovali ho na škripci, pálili fakľami. Všetko ale zvládal dosť silno, čo prítomným prišlo zvláštne. Na popravu išiel s veselou tvárou a žiadne mená neprezradil.

Keď prišiel na popravisko, prosil prítomných o odpustenie. Vystríhal ich, aby sa nedopúšťali zlých skutkov, lebo trest boží ich neminie. Nech sa učia z jeho nešťastia a nech sa modlia za neho v tejto poslednej chvíli jeho života.

Keď skončil svoje slová, pokľakli všetci, aj evanjelici. Všetci sa zaňho modlili aj v čase, keď už visel.

Vráťme sa k „nadpozemským“ záležitostiam. Čo bosorky a duchovia?

V roku 1696 popravili dobre organizovanú bandu štyroch zlodejov – troch mužov a jednu ženu. Úkryt mali v mlyne na Hámroch pri Trenčíne. Ich vodcom bol Juraj Burgaš, tovariš hámranského mlynára, mladého Petra Tvrdoňa. Ostatní traja boli jeho pomocníci. Majster Tvrdoň bol dobrým človekom, ale veľmi poverčivý a bojazlivý. Vyššie zmienení jeho slabosť využili. Rok predtým zomrel starý Tvrdoň. Len čo skonal, mlyn v tej chvíli zastavil. Hoci ho v to ráno dali do pohybu, o polnoci zastal. Rovnaký scenár sa opakoval aj na druhý, aj na tretí deň po jeho smrti.

Hádajte, kto za tým bol! No tí štyria zlodeji. Jeden z nich sa dokonca prezliekol za starého Tvrdoňa, aby jeho syna vydesili a ten ušiel. Počkali si na jeho odchod, aby mohli v mlyne nielen kradnúť, ale najmä, aby mali kde uschovať svoju korisť zo susedných dedín.

Ak niekto cez deň doniesol múku do mlyna, v noci mu ju ukradli. Gazdiná ju darmo hľadala. Z kurníkov zmizli husi, sliepky, z komory mäso po zabíjačke, masť. Všetko schovávali do mlyna.

Chýr, že v mlyne straší, chránil lotrov pred kontrolou. Zlodeji po čase zvykli v mlyne usporadúvať bohaté hostiny, neskôr si zadovážili aj pijatiku od lehotského krčmára. Takto žili v mlyne vyše roka, keď ich v Turnej chytil strážny pes. Zviazali ich a doviedli do Trenčína. Nikto tomu nechcel veriť, pretože na verejnosti boli pokladaní za poctivých, statočných a pracovitých ľudí.

Na tretí deň ich odsúdili na trest smrti. Mužov obesili a ženu popravili mečom. Ešte pred popravou ich navštívil páter jezuita. Traja sa vyspovedali, no vodca skupiny, Juraj Burgaš, nechcel ani počuť prosebné slová. Keď na neho prišiel rad, sám vyliezol po rebríku, ktorý bol pristavený k šibenici, sám si pripravil povraz na hrdlo a sám odsotil rebrík. Ostatní skonali s modlitbou na perách.