Merina – legenda Trenčína. Hviezdne roky i vzbura, ktorá sa skončila smrťou

TRENČÍN – Prečítajte si pokračovanie článku o Merine očami historičky. Mapuje trenčiansku fabriku s viac ako 100-ročnou históriou. Aj keď sa známej značke darilo, neobišli ju štrajky zamestnancov.

Rozvoj podniku a výroby nastal prakticky až v roku 1921, kedy tu pribudla nová strojovňa. Prvá Brnenská v nej postavila parnú turbínu o výkone 1200 konských síl. Došlo i k zmene štruktúry vo výrobe, zriadili si vlastnú vzorkovňu. Továreň mala stabilný trh, jednoduché farebné látky nakupovalo vidiecke obyvateľstvo a stredné mestské vrstvy.

Robotníci sa sťažovali najmä na nízke platy

V textilke, ktorá nemala široko-ďaleko konkurenciu, pracovali nielen Trenčania, ale väčšina robotníkov dochádzala z okolitých dedín. Počet zamestnancov sa postupne zvyšoval. Najskôr absolvovali zhruba mesačné zaučenie, po ktorom dostali samostatnú prácu.

Jadro zamestnancov tvorili v roku 1921 Slováci – z celkového počtu 876 zamestnancov bolo Slovákov 802. V Trenčíne pracovalo aj 50 Čechov, zvyšok tvorili Francúzi, Maďari a Nemci. Z okolia museli robotníci do fabriky dochádzať peši.

Ako vyzeral pracovný deň v Merine

Vstávali ešte za tmy, aby stihli začiatok pracovnej zmeny, ktorá bola o šiestej ráno, čo ohlasovala siréna. Stroje však museli mať vyčistené a pripravené už o hodinu skôr. Pracovali až do šiestej večer, na poludnie mali hodinovú prestávku.

Častým kameňom úrazu však boli platové podmienky. Týždenný zárobok chlapcov bol 4,90 koruny, dospelí zarobili 12 až 14 korún. Práve pre slabé mzdové ohodnotenie dochádzalo vo fabrike k viacerým štrajkom, pričom úplne prvý sa odohral už v roku 1921.

Ďalšiu vzburu zažila textilka o tri roky neskôr. Robotníci mali pracovať od septembra do decembra nadčasy bez príplatkov, aby stihli vykryť veľkú zákazku látok do Anglicka. So svojimi sťažnosťami u vedenia nepochodili, preto sa opäť rozhodli pre štrajk. Ten pamätný sa odohral 8. októbra 1924, kedy vyhasol život Matúša Drgu. Štrajk násilne potlačili, vedenie továrne neustúpilo od svojich požiadaviek a dokonca prepustilo 283 robotníkov.

Raritou bola aj vlastná elektráreň

Trenčianska továreň mala hneď od začiatku vlastnú výrobu tepla, pary a elektráreň s parnou turbínou. Po zlúčení s mestskou elektrárňou v roku 1923 dodávala súkromná elektráreň Tiberghien prúd nielen pre súkenku, ale aj pre celý Trenčín. Po ukončení zmluvy mestu zostala rozvodná sieť, ktorú fabrika zmodernizovala. Postupne zásobovala až 26 obcí na ľavom brehu Váhu – od Veľkých Bieroviec až po Ladce, v Trenčianskych Tepliciach jej elektrinu využívali kúpeľné domy či ambulancie lekárov.

Keď na začiatku 30. rokov postavili druhú veľkú parnú turbínu, sila továrne bola taká obrovská, že mohla zásobovať elektrickým prúdom aj ďalšie obce, a to až po Bánovce nad Bebravou a Žabokreky. Elektrárenské podnikanie firmy Tiberghien fils bolo na vtedajšiu dobu veľkou raritou, trvalo až do znárodnenia v roku 1946.

Trenčianske priadze si získavajú obdiv

Svetovú hospodársku krízu továreň prežila lepšie ako ostatné fabriky, i keď aj tu museli výrobu čiastočne obmedziť. Pred druhou svetovou vojnou sa však dostáva do centra pozornosti vďaka priadzam značky Nigger, Jenny, Tasmania či Sfinx, ktorými sa Tiberghienka preslávila.

Výstavba a modernizácia továrne pokračovala, v tejto ére pribúdajú novšie stavby s typickým štýlom, ktorý poznáme zo všetkých baťovských fabrík – monolitický železobetónový skelet s tehlovým murivom a pásovými oknami. V roku 1938 tak vybudovali malú práčňu na pranie potnej vlny tuzemského pôvodu. Počas druhej svetovej vojny pribudla nová tkáčovňa, vyšíváreň a úpravňa. Do Trenčína zakúpili moderné zariadenia a farbiace aparáty. Nemcom totiž záležalo na výrobe v textilke, preto sem privážali stroje a umožnili ľuďom pracovať.

Informácie poskytla PhDr. Jana Karlíková.