Karol Pádivý patrí medzi najznámejšie osobnosti Trenčína. Jeho syn prezradil, aký bol v súkromí

TRENČÍN – V našich končinách, najmä medzi milovníkmi hudby, rezonuje meno Karola Pádivého. Pri príležitosti 58. výročia jeho úmrtia sme sa porozprávali s jeho najstarším synom Jaroslavom, ktorý zhrnul otcovo dielo vo svojej knihe s názvom Karol Pádivý v spomienkach a dokumentoch. Čo všetko na otca prezradil?

Na otcovej pozostalosti vám veľmi záleží. Dodnes robíte jeho menu osvetu. Aký človek a aký otec bol Karol Pádivý?

Pravdou je, že som si otca, pokiaľ žil, veľa neužil. Keď som začal chodiť do školy, to bolo v roku 1946, otec sa stal majiteľom veľkoobchodu so sklom v Hronskej Dúbrave, čiže chodieval domov len na nedele. Potom pracoval v Martine, neskôr v Bratislave, a keď sa vrátil do Trenčína, ja som bol na vysokej škole a potom dva roky na vojne.

Otca si pamätám ako veľmi uzavretého človeka, ktorý nemal kamarátov, ale všetci ho rešpektovali. Moja mama pochádzala z veľmi veselej rodiny, a tak sa robili rodinné stretnutia, na ktorých sa spievalo, tancovalo a otec sedel v kúte a nikto mu to nezazlieval, lebo „Karol bol taký“.

Keď bol v nedeľu doma, mal voči nám mamou nariadené povinnosti. Než pripravila obed, museli sme absolvovať dve povinné prechádzky. Jedna bola na „veľkú stanicu“ v Trenčíne a mašinkou na Trenčín – predmestie, odtiaľ pešo na nedeľný obed.

S tými mašinkami to je tak, že v Hronskej Dúbrave bola v tom čase veľká nákladná stanica a bolo tam obrovské množstvo mašiniek – otec ich miloval. Keď som chodil za ním, naučil ma milovať ich tiež. Keď som mal sedem rokov, otcova sestra mi poslala knihu Pohádky o mašinkách a ja si do dnešného dňa pamätám zaklínadlo, ktorým sa pán výpravca dostal k čarodejníkovi Zababovi (smiech). To bol jeden druh vychádzky.

Druhá podoba nedeľnej povinnej otcovej starostlivosti o nás bola prechádzka na Brezinu. Tam sme sa prechádzali, s bratom sme behali, šantili a otec chodil za nami zamyslený a čo bolo pre mňa nepochopiteľné, potichučky si pískal. Až v dospelosti som pochopil, čo vlastne robil. Keď sme sa vrátili k nedeľnému obedu, doma muselo byť ticho, mama nemohla počúvať rozhlas, otec si sadol do svojej pracovne a začal písať. Pravdepodobne to, čo si pískal, dal potom na papier. Pre mňa bolo nepochopiteľné, že písal priamo z hlavy a písal to po častiach – po nástrojoch, harmónii, sprievode a žiadne použitie klavíru ani iného nástroja.

Nekomponoval hudbu pomocou hudobných nástrojov?

Nie. Keď si sadol za partitúru, tak vedel formu aj obsah aj veľkosť. A keď som bol väčší, pomáhal som mu linajkovať partitúry a zošívať ich. To sa zošívalo ihlou a niťou, tak mám aj ja svoj podiel (úsmev).

Netlačil vás otec do kariéry hudobníka?

Pokiaľ išlo o hudbu, keď som bol prváčik, začal som chodiť na klavír (r. 1946) do mestskej hudobnej školy a učil ma pán Anton Selecký, ktorý bol organista na fare. Ale že by som v tom nejak vynikal… urobil som, čo bolo treba, naučil som sa stupnice, miloval som sonátinky, tie si občas zahrám aj teraz. Keď som mal pätnásť rokov, veľmi ma zaujala ľahká atletika. Môj otec to rešpektoval, pretože mi to išlo, nikdy v živote ma nepochválil (smiech). Od jeho kamarátov som sa dozvedel, že sa pred nimi chválil. Bol som atlét – vysokoškolský majster Slovenska, slovenský rekord v štafete na štyrikrát 100 metrov, piaty na majstrovstvách Československa dorastencov v skoku do diaľky (685 cm). Otec hovorieval svojim kamarátom, že pomiešanie českej a slovenskej krvi spôsobilo, že je z jeho syna futbalista (smiech).

Keď som študoval v Trnave, tak on ešte pracoval v Bratislave. Takmer každý štvrtok som za ním išiel vlakom do Bratislavy a spolu sme išli na koncert Slovenskej filharmónie do Reduty alebo na nejakú operu.

Aký bol jeho život? Čo všetko ste o otcovi vyskúmali?

Môj otec sa narodil za Rakúsko-Uhorska. Ako 14-ročný odišiel ako elév (učeň, pozn. red.) k vojenskej hudbe v Jihlave. Od štrnástich rokov sa staral sám o seba, ako sedemnásťročný odišiel do Rumunska a domov sa už nikdy nevrátil. Zostal v Trenčíne, kde 1. októbra 1928 narukoval. Po skončení trojročnej vojenskej služby (rok si nadslúžil ako čatár) odišiel od armády, lebo sa mu to asi nepáčilo a začal pracovať ako skladník vo firme Tlapa a Anděl, ktorá obchodovala so sklom. Sklad mala na železničnej stanici v Trenčíne. Okrem toho sa venoval hudbe a chodil po rôznych obciach v blízkosti Trenčína, kde učil miestne dychové hudby. V Pruskom, Svinnej a hlavne v Kubrej. Po prepuknutí svetovej vojny zostal ako Čech v Trenčíne.

Ja som sa narodil v roku 1940 ako štátny príslušník protektorátu Čechy a Morava, ale celú vojnu sme žili v Trenčíne a pán Gräfinger, ktorý bol riaditeľ Tiberghienky (neskôr Meriny) mu povedal, že ak bude učiť jeho učňov hrať na hudobné nástroje, že mu zabezpečí, aby bol jeho pobyt počas Slovenského štátu bez problémov, a tak v roku 1941 za pomoci svojich kolegov muzikantov založil dorastenecký alebo učňovský dychový orchester v Tiberghienke. Cvičili v sokolovni a pán Gräfinger chodil kontrolovať účasť učňov s hodinkami v ruke (smiech). O pár rokov vznikol 90-členný civilný orchester, ktorý bol podľa mojej neoverenej mierky možno najväčší civilný orchester dychovej hudby v Európe.

Viete, ako vznikla jeho slávna učebnica Zborová škola?

Otec pri tejto práci narazil na jeden obrovský pedagogický problém – ako učiť deti hrať? Čas na učenie jednotlivca musel využiť na učenie celého orchestra. Touto myšlienkou sa zaoberal dlhé roky a výsledkom bolo napísanie absolútne svetovej unikátnej učebnice Zborová škola – je to učebnica pre orchester, kde sa orchester učí hrať naraz. Práca na nej mu trvala zrejme roky rokúce, možno využíval aj čas v Hronskej Dúbrave, ale v každom prípade po znárodnení jeho majetku odišiel pracovať do Matice slovenskej v Martine, ktorej pravdepodobne patrilo vydavateľstvo Osveta. V tomto vydavateľstve bola učebnica vydaná v roku 1952, do používania sa dostala v roku 1953 a bolo zaujímavé, že do tlače išla podľa starého pravopisu a do užívania išla podľa nového pravopisu. Preto jej titul znie Sborová škola s písmenom S na začiatku. Vtedy som chodil do ôsmej triedy a tieto peripetie som zažil na vlastnej koži. Učebnica sa rozšírila po celom Slovensku a pozostávala z partitúry vysokej päť centimetrov a zošitov pre každý nástroj, na ktorý sa učilo hrať. Prax bola taká, že žiaci alebo aj dospelí na skúške hrali z tých zošitov a dirigent ich viedol podľa partitúry s možnosťami rôznej dynamiky, tempa podľa vôle dirigenta alebo kapelníka.

Kam viedli jeho ďalšie kroky?

V Martine bol dva alebo tri roky. V tom čase vydavateľstvo vydalo neuveriteľné množstvo otcových úprav rôznych klasicistických skladieb a obohatil tým repertoár slovenských dychových orchestrov. V roku 1954 alebo 1955 odišiel do Bratislavy, kde začal pracovať na Slovenskom ústredí slovenskej ľudovej tvorivosti (táto ustanovizeň bola neskôr premenovaná na Osvetový ústav). Tu bol vedúci hudobného oddelenia a svojím spôsobom vytvoril podmienky slovenským hudobníkom na obdobie, ktoré pamätníci volajú Zlatý vek slovenskej dychovej hudby. Otec funkciu vedúceho oddelenia považoval za svoju najväčšiu povinnosť. Organizoval sériu školení pre jednoduchých muzikantov. S mnohými som sa poznal a veľmi si to chválili. V tom čase napísal učebnicu pre dychové orchestre s pánom Pravečkom. Reedícia sa nedala urobiť – keď som sa o to pred rokmi snažil, pán Praveček povedal, že on medzitým napísal svoju učebnicu inštrumentácie a že nie je potrebná reedícia pôvodnej.

Otec organizoval obrovské množstvo festivalov dychovej hudby po celom Slovensku. Z pozície vedúceho oddelenia hudby vydával diela tých skladateľov, ktorí sa zúčastňovali tých školení pre nejakú ich radosť alebo obohatenie a všetky tieto skladby otec prerábal. Existuje súpis skladieb, ktoré otec robil zadarmo, za demižón vína (smiech). Otec mal rád suché, biele – Muller Thurgau bola jeho obľúbená značka. Muzikanti mu ho posielali v demižónoch a my ako chalani sme to doma stáčali do pollitrových pivových fľašiek – patrilo to k ceremónii nedeľného obeda. Mne a bratovi sa ušlo dva deci, ostatným po deci a otec si dal tri deci.

Za akých okolností sa dostal do Trenčína?

V roku 1960 až 1961 bol otec z nejasných príčin z tejto práce vyhodený. Vrátil sa do Trenčína a začal učiť na hudobnej škole, kde si podľa pamätníkov zažil peklo zo strany vtedajšieho vedenia. Môj otec pochádzal z chudobnej rodiny, nemali peniaze na jeho vzdelanie, ktoré v jeho prípade ani nebolo treba. On to proste vedel. Nasával ako špongia všetko, čo počul. Pre jeho skladateľskú činnosť boli rozhodujúce tri roky, ktoré strávil v rumunskom meste Sibiu, kde mal možnosť priateliť sa s veľmi dobrými muzikantmi. Často sa spomína, že ho učil Ján Levoslav Bella, žiaľ, to nie je pravda. Ale v Sibiu založil orchester a otec v ňom hrával.

Jeho učiteľovanie v Trenčíne pravdepodobne spustilo ďalší pokus o zmenu systému vzdelávania hry na dychové nástroje. Štruktúrou boli hudobné školy prevažne zamerané na hodiny husieľ, klavíru, akordeónu – boli to individuálne hodiny. A jemu prišla na um myšlienka: čo keby sa tento spôsob zmenil?

Hra na dychové nástroje sa začala vyučovať v skupinkách. Táto myšlienka ho zaujala natoľko, že prestal komponovať a v čase, keď učil v Trenčíne, mal už všetko, čo sa dodnes hráva, napísané. Všetku svoju energiu od toho momentu začal venovať tejto novej myšlienke.

Napísal haldy postupov s tým, že raz z toho bude kniha o skupinovom vyučovaní na dychové nástroje. Toľkokrát to prerábal, že nakoniec zostal štós papierov, v ktorom sa nikto nevyznal. Táto myšlienka preto zostala dodnes nedokončená.

O vašom otcovi bolo známe, že väčšinu života nemal vyššie hudobné vzdelanie. Nakoniec získal aj to. Môžete priblížiť, ako k nemu prišiel?

Otec nemal možnosť študovať, ale vďaka jeho tvrdohlavosti ako 53-ročný za rok urobil konzervatórium s výnimkou na ruský jazyk, ktorú mu udelilo ministerstvo školstva – na výbornú. Nakoniec mal aj papier (smiech).

A čo si Karol Pádivý myslel o hudbe a ľuďoch?

Otec hovorieval: Ľudia sú ako hudba – dobrí a zlí.