Zdravotné sestry by som vyvážila zlatom, hovorí primárka trenčianskej geriatrie

TRENČÍN – Stanislava Mikulová chcela byť lekárkou od malička. Medicínu vyštudovala na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine. Na geriatrii pracuje od roku 1993 a na primárskej stoličke sedí od roku 2018. V rozhovore pre Trenčiansky Štandard nám povedala, ako sa dostala ku geriatrii, ako vníma dnešných seniorov, ich deti a aj ich vnukov.

Prečo ste sa stali lekárkou?

Vždy som hovorila, že budem doktorka a že budem pomáhať ľuďom. Bolo to také veľmi vzletné a kvetnaté (úsmev). Môj otec bol vojenský lekár, vyrastala som v tom. Inú predstavu som nemala.

Čo vás viedlo ku geriatrickému zameraniu?

Keď sme nastupovali do praxe, nikde inde nebolo voľné miesto, takže to bola z núdze cnosť. Časom som zistila, že je to veľmi pekný odbor, ktorý poskytuje veľmi širokú škálu možností realizovať sa nielen po medicínskej stránke, ale je to aj veľmi sociálny odbor. Je tam komunikácia pacient – príbuzný – lekár.

Slovensko patrí medzi najrýchlejšie starnúce krajiny v Európe. Do akého veku by podľa vás mal senior pracovať?

To je veľmi ťažko povedať. Dnes máme seniorov, ktorí prídu a cítia sa urazení, keď ich pošleme na geriatriu, lebo oni sa ešte tak staro necítia, čo je pravda. A potom máme ľudí, ktorí ešte nedosiahli kategóriu geriatrického pacienta, čo je 65 rokov, a už máte pocit, že pred sebou vidíte 80-ročnú babku, dedka, ktorí sú zničení životom a chorobami.

Práve toto je dosť individuálna záležitosť. Mali sme tu napríklad 80-ročnú pani, ktorá si zriadila obchod, rozšírila ho a železnou rukou riadi rodinu aj obchod. Bola u nás hospitalizovaná nejakých šesť dní a stále myslela len na to, že musí pracovať, to jediné ju trápilo. Pritom mala nárok sedieť pred televízorom s vyloženými nohami (úsmev).

Čo všetko sprevádza proces starnutia?

Určite záleží od toho, aký život človek žije, či sa venuje sám sebe, či sa o seba stará alebo to necháva tak, či je fajčiar, či je striedmy, športuje a tak ďalej. Ďalšia vec je genetická predispozícia. Každý máme niečo určené. Starnutie sa výrazne odvíja aj od genetiky.

No dnes sú veľmi v popredí onkologické ochorenia, začínajú sa dedične prejavovať. Ľudia už v počiatočnom geriatrickom stave bývajú vďaka týmto ochoreniam v zlom stave. Takže povedala by som, že spôsob života a prístup k životu vedia byť veľmi nápomocné.

Máme ľudí, ktorí si povedia – dnes idem do dôchodku, takže odteraz nemusím robiť nič. Taký človek je na tom, samozrejme, horšie ako aktívny dôchodca. Začne sa sledovať, chodiť k lekárom a viete, že každému človeku, ktorý príde k doktorovi, niečo nájdu.

Je starostlivosť o dôchodcov na Slovensku postačujúca?

Záleží od toho v čom. Ak mám odpovedať čisto subjektívne, cez geriatriu, tak poviem, že absolútne nedostatočná, pretože na Slovensku je dokopy možno desať geriatrických oddelení. Široko-ďaleko tu nemáte žiadne geriatrické oddelenie, najbližšie je oddelenie dlhodobo chorých.

Predstava ľudí o geriatrii je taká, že sem sa chodí zomierať. Tým pádom nemôžeme zohnať lekárov, a to nehovorím o zdravotných sestrách. Tie by som zlatom vyvážila.

Sú seniori skôr vďační alebo nevrlí pacienti?

Na osemdesiat percent vďační. Áno, nájdu sa aj nevrlí, ale to sú väčšinou pacienti už s nejakými prejavmi demencie a tak ďalej. Nie je nič krajšie, ako keď si dedulo vytiahne z vrecka hašlerku a opýta sa – dáte si? (smiech)

Sú slovenskí seniori na tom zdravotne horšie ako seniori z krajín západnej Európy?

Neviem to posúdiť, pretože keď sa stretneme s kolegami z iných krajín na nejakých konferenciách, väčšinou sú tam z geriatrických kliník zameraných na niečo konkrétne. Majú napríklad pacientov po zákrokoch alebo s nejakými špecifickými typmi ochorení.

My sme všeobecná geriatria, takže berieme akútne stavy všetkých typov – od akútnych infarktov cez cukrovku až po poruchy mobility, jednoducho všetko. Nedá sa to posúdiť takto komplexne. Myslím si však, že naši pacienti sú naučení niekedy zbytočne často chodiť k lekárovi, čo si nemyslím, že je celkom dobre.

Dĺžka veku priemerného dožitia sa zvyšuje. Boja sa seniori starnutia?

Nemám pocit, že by sa báli. Skôr tak smutne skonštatujú, že toto a tamto sa im zhoršilo. Boja sa skôr vlastnej nemohúcnosti a toho, že zostanú niekomu na krku, čo v dnešnej dobe a v našej situácii je práve ten najväčší problém. Keď máte nemohúceho seniora vo veku okolo 75 rokov, znamená to, že jeho dieťa je vo veku povedzme 50 až 55 rokov a ten senior potrebuje (ideálne jeho) opateru.

Lenže to dieťa je vo veku, keď si nemôže dovoliť zostať doma a opatrovať ho, pretože keby sa to aj skončilo, už sa nemá kam vrátiť. Nikto mu miesto držať nebude a on si nenájde prácu, pritom je to človek v produktívnom veku. Má zostať bezradne trpieť tým, že nebude vedieť zabezpečiť svoju rodinu? Toto sú najväčšie problémy geriatrických pacientov.

Viaceré štúdie naznačujú, že už o pár rokov sa vo vyspelých krajinách dožije veku 100 rokov každý tretí súčasný novorodenec. Je to pravda?

Určite nie. Stačí, keď sa pozriete na dnešné obézne deti, ktoré sa vôbec nehýbu. Dnes je minimum detí, ktoré pestujú šport. Neverím tomu, že niečo takéto sa stane. Skôr si myslím, že dnešné deti budú „na krku spoločnosti“, keď to poviem hlúpo, ale je to tak. Aj v dnešnej dobe máte pacientov, a je ich čím ďalej tým viac, ktorí majú už 50-60 rokov a za sebou majú mozgové príhody či infarkty.

V budúcnosti bude preto veľká potreba budovania opatrovateľských služieb a nejakých sociálnych zariadení, o ktorých si ja myslím, že ich je v našom štáte tragický nedostatok. Je strašné, že tých ľudí nie je kam dať a nemá sa o nich kto postarať. Rodiny to ženie do vecí, ktoré sú až veľmi smutné.

V našej spoločnosti chýba to, čo majú v Čechách, takzvané ldn-ky – liečebne dlhodobo chorých, kde funguje len sesterská starostlivosť. V Čechách je o ľudí s takýmito ochoreniami postarané, u nás niečo také neexistuje.