Merina – legenda Trenčína: Od vlastnej mestskej štvrte až po zánik

TRENČÍN – Naposledy sme priniesli článok mapujúci fungovanie spoločnosti Merina (bývalá Tiberghienka) od jej založenia až po druhú svetovú vojnu. V tomto príspevku sa dočítate, ako pokračovala existencia Meriny od vojny až po jej zatvorenie.

Z Tiberghienky Merina

Po druhej svetovej vojne uvalili na továreň národnú správu. Firmu bratov Tiberghienovcov v apríli 1946 znárodnili a začlenili pod národný podnik Slovena Žilina. Od 4. júla 1949 začala fungovať fabrika pod dnes už legendárnym názvom Merina – vlnárske závody Trenčín s pričlenenými pobočnými závodmi v Brezovej pod Bradlom, Nitrianskom Pravne, Nitrianskom Rudne a v Novom Meste nad Váhom. Na jej čele sa od 50. rokov vystriedali Pavol Brichta, Ján Gračka, Ján Kemeník a František Jozef Sapák.

Hneď po oslobodení začali v podniku stavať veľkú budovu pre krúžkovú pradiareň na česanú a poločesanú priadzu, ktorú dokončili v roku 1950. O päť rokov neskôr sprevádzkovali i farbiareň s moderným odsávaním, vetraním, najmodernejším vnútorným vybavením, umyvárňami, sprchami pre zamestnancov, veľký sklad surovín, nové garáže, protipožiarnu zbrojnicu a prebudovali i hlavnú vrátnicu.

Textilka s vlastným časopisom, súborom aj úspešnými športovcami

Neďaleko fabriky vyrástla nová štvrť, ktorá mala všetko, čo si jej zamestnanci mohli želať – podnikové byty, nový kultúrny dom, veľkú škôlku i jasle. Na rekreáciu im zase slúžilo novovybudované stredisko s kúpaliskom v Opatovskej doline.

V Merine nezabúdali ani na kultúrny rozvoj. Dychový orchester, ktorý vznikol zásluhou Adalberta Gräfingera, zástupcu fabriky ešte počas 2. sv. vojny, koncertoval naďalej s veľkým úspechom pod vedením skladateľa, dirigenta, významného hudobníka Karola Pádivého. Bola to na vtedajšiu dobu rarita, súbor mal okolo 60 hudobníkov, prevažne robotníkov a učňov z Meriny, ktorí boli známi a obľúbení nielen v širokom okolí mesta.

Samostatnú kapitolu predstavuje meriňácky šport. Postupne sa okrem futbalového klubu presadil aj pästiarsky oddiel, v ktorom pôsobil dnes 94-ročný Ján Zachara, držiteľ zlatej olympijskej medaily. V textilke však fungovali aj ďalšie športové oddiely: volejbal, hádzaná, cyklistika, ľahká atletika, šachy, vodáctvo, lyžiarstvo či kolky.

Za minulého režimu nezabúdali ani na športoviská. Na sviatok práce v roku 1947 dostali robotníci nové škvarové ihrisko Pod Sokolicami, ktoré si svojpomocne postavili. Neskôr dobudovali tenisové dvorce a dokončili veľkorysú výstavbu športového areálu.

Základ módneho priemyslu

V Merine pracoval kolektív vynikajúcich zlepšovateľov, ktorý podniku ušetril na návrhoch nemalé financie. Písali o nich do závodného časopisu Naše Zrkadlo, ktorý Trenčania dobre poznali. V nasledujúcich rokoch pokračovali aj ďalšie investície do rozvoja fabriky, ktorá sa počas minulého režimu stala jednou z najznámejších. Bola to totiž práve Merina, ktorá spolu s Odevnými závodmi založila tradíciu výstav Trenčín mesto módy. Podnik zároveň žal úspechy aj za hranicami mesta. Z každej výstavy, na ktorej sa zúčastnil, si odnášal zlatú medailu za niektorú z módnych noviniek. Obchodné názvy tkanín ako Hviezdny prach a Laugaricio sa stali pojmami pre módnosť a kvalitu oblekoviek. Od roku 1968 mal právo používať ochrannú známku Woolmark na tkaniny, ktoré boli vyrobené z čistej strižnej vlny.

Najväčším tuzemským partnerom Meriny boli v 70. rokoch Odevné závody v Trenčíne, najviac priadze putovalo do Plety Banská Štiavnica. Export zahŕňal odberateľov po celom svete, a to nielen v socialistických krajinách. Výrobky Meriny poznali na každom kontinente, trenčianska priadza putovala do Brazílie, na Island, do Kanady či USA. Podnik tak nadviazal na svoj úspech v časoch prvej Československej republiky, kedy vyvážal hlavne gabardény, koverkoty, čierne a tmavomodré tkaniny v panamovej väzbe, ľahké látky na tropické obleky, látky na smokingy a módne oblekovky z mouliné priadzí.

Za dlhoročného riaditeľa Jozefa Sapáka Merina modernizovala v 70. rokoch svoje strojové zariadenie.

Éra samostatnosti fabriku pochovala

Od 1. júla 1989 fungovala Merina ako štátny podnik, o necelé tri roky neskôr sa zmenila na akciovú spoločnosť. Rozdelenie spoločného štátu jej prinieslo zhoršené podmienky a neustále klesajúcu výrobu. Kým ešte v roku 2004 bola najväčším textilným podnikom na Slovensku s najvyššou tržbou, o päť rokov už závod smeroval do záhuby. Patril medzi posledných textilných mohykánov v strednej Európe, nemal však objednávky pre svoje výrobky a nevyšiel ani zámer s technickými textíliami pre automobilky. Výrobu v legendárnej textilke definitívne zastavili 30. apríla 2009.

Aká bola náročná práca v Merine, o tom by vedeli najlepšie rozprávať všetci tí, ktorí dennodenne prechádzali jej bránami. Stovky pracovníkov, ktorí priložili ruku k dielu, aby si meno fabriky získalo rešpekt doma aj v zahraničí. Bola to práve veľká rodina textilákov, ktorá dodnes robí Merinu a jej podnikovú značku – tkáčsky člnok pod Trenčianskym hradom – výnimočnou súčasťou histórie Trenčína.

Informácie poskytla PhDr. Jana Karlíková.