Jeden deň v koži sprievodcu: Hrad si berie celého človeka

TRENČÍN – Sprievodca je nielen kultúrny, ale v istom zmysle tiež výchovno-vzdelávací pracovník. Čo všetko jeho práca obnáša, si naša redaktorka vyskúšala na vlastnej koži. Prečítajte si jej dojmy po celodennej šichte.

Deň sprievodcu sa začína pípnutím sa v „pichačke“. Okrem sprevádzania si zamestnanci delia služby pri turniketoch, a keď je to potrebné, aj na dozoroch v expozíciách (najmä počas rôznych divadelných akcií).

Sprievodcovia sprevádzajú návštevníkov hradu v extrémnych horúčavách aj počas mrazivých metelíc, čo trénuje ich imunitu. Prehliadku musia absolvovať aj s jedným turistom, otočia sa približne trikrát denne. Prehliadka sa začína pri štvrtej hradnej bráne a pokračuje expozíciami na hornom hrade (predrománska rotunda, Barborin palác, lapidárium, Ľudovítov palác).

Kto má záujem, môže si vyšliapať schody vedúce až na ochodzu Matúšovej veže. Odmenou preňho bude nádherný výhľad na celé stredné Považie. Bude sa nachádzať asi 150 metrov nad Mierovým námestím a 339 metrov nad morom.

V lete, počas najväčšej turistickej sezóny, si sprievodcovia berú dovolenky len výnimočne a túto skutočnosť berú ako samozrejmosť. Ide o prácu v cestovnom ruchu, je teda logické, že počas sezóny tu musia byť pre ľudí, dovolenky si môžu vziať hocikedy mimo letných mesiacov. Jedlo na celý deň si so sebou nosia (pešo, cez všetky hradné kopce) až do letnej veže, v ktorej sídlia. Väčšina donáškových služieb totiž na hrad nechodí. Na hrade chýba bufet s teplým jedlom, takže taška s obedom je nevyhnutnosťou.

To krásne na práci sprievodcu

Sprevádzanie expozíciami národnej pamiatky prvej kategórie stojí predovšetkým na práci s ľuďmi, ktorí si na hrad chodia oddýchnuť. Zamestnanci prednášajú v krásnom prostredí, celý deň sa pohybujú na čerstvom vzduchu, majú prirodzenú kondičku a fitko zadarmo.

Kolegovia sú milí, usmiati ľudia, ktorí si navzájom veľmi pomáhajú. Za tie roky si vybudovali kolektív, aký vídame dnes len v starých českých filmoch. Napriek tomu, že nemajú stanovené plány ako v korporáciách, kde je kladený extrémny dôraz na výkon, snažia sa zo seba vydať maximum. Nie však pre čísla, ale z lásky k histórii a z túžby odovzdať vedomosti tým, ktorých to zaujíma.

Vo voľnom čase študujú historické materiály a počas voľna navštevujú iné hrady, aby vedeli turistom odporučiť ďalšie zaujímavé turistiky. Každý, kto na hrade sprevádza, považuje svoju prácu za koníček a do práce sa teší. Títo ľudia majú dôvod každé ráno vstať z postele s úsmevom a celý deň sa udržiavať v pozitívnom móde. Keď sa lepšie prizriete, na ich tvárach si všimnete akýsi vnútorný pokoj, ktorý sa do vás začne pomaly vpíjať. Cenné sú pre nich milé, vtipné zážitky, ktoré zažívajú takmer denne a ktoré, ako sami tvrdia, by v inej práci nezažili.

Hladina stresu je v tomto zamestnaní takmer nulová a keď sprievodcu niečo predsa len vytočí, pohľad z Matúšovej veže starosti odfúkne do centra mesta.

Súkromný život odsunutý na druhej koľaji

Zuzana Lančaričová robí sprievodkyňu celý život. Ako hodnotí život sprievodcu?

„Život sprievodcu je pestrý, veselý, stále vonku – či v zime, či v teple, medzi ľuďmi… ale pestrý.“

Ako sa k práci sprievodkyne dostala?

„Prišla som sem brigádne a hrad ma tu svojím spôsobom prikoval (smiech).“

Aké výhody a nevýhody vidí vo svojom zamestnaní?

„Vieš ľudí vychovávať, vzdelávať, nasmerovať aj na niečo pozitívne. Nevýhody sú pracovné víkendy, piatky, sviatky, naša rodina nie vždy je na prvom mieste. Súkromný život ide niekedy na okraj. Nie je to vždy jednoduché. Veľakrát sem ľudia prídu, nie vždy počúvajú, čo im chce človek odovzdať. Je to ťažká práca, lebo je to práca s ľuďmi.“

Z množstva milých, vtipných historiek, o ktorých by mohla hovoriť, si vybrala jednu: „Keď bola dcérka v predškolskom veku, vymodlikala si, že namiesto škôlky pôjde so mnou na hrad. Kúpila som jej také polystyrénové ‚pštrosie‘ vajce. Doma si ho vyzdobila – spravila z neho krásne veľkonočné vajíčko. Vzala si ho so sebou na moju prehliadku. Sprevádzala som vtedy Aziatky – ženy veľvyslancov. Vajce sa im strašne páčilo a pýtali sa ma, či ich dcéra vyrába. Mysleli si, že má nejakú fabriku, v ktorej má veľkovýrobu vajec. Pofotili sa s ňou aj s vajcom v domnení, že dcérka vyrába ‚dračie vajcia‘ (smiech).“

Hrad chce celého človeka

Ján Žovinec prešiel viacerými „hradnými“ pozíciami. Národnej pamiatke venoval 35 rokov života. Ako sa k práci sprievodcu dostal a prečo vytrval viac ako tri desaťročia?

„V Trenčianskom múzeu pracovala sesternica. Pôvodne som mal ísť v otcových remeselníckych šľapajach. Otec bol stolár, veľmi dobrý stolár, no pre mňa to bola veľmi ťažká situácia, pretože to nebola moja cesta. Vďaka Bohu a mojej sesternici, ktorá videla, že sa trápim tam, kde som bol, ma predstavila vtedajšiemu súdruhovi riaditeľovi. Riaditeľ múzea ma vystríhal, aby som si to rozmyslel, lebo v kultúre nikdy nezarobím. Ale bez ohľadu na výšku platu som sa tu našiel a je mi tu dobre. Môžem robiť to, čo ma baví.“

O práci vždy hovorí s úsmevom. „Chodím sem rád a nevadia mi ani víkendy ani sviatky.“ Krásnych zážitkov má plno, ale jednu návštevu považuje za nezabudnuteľnú. Pred pár rokmi Trenčiansky hrad navštívil Karel Gott. „Neviem, kto by mal prísť, aby prekonal majstra Gotta. Prišiel s pani manželkou a mal takú túžbu, že sem chce ešte raz prísť. Bohužiaľ, už to ani jemu ani nám nebolo dopriate. Bol to veselý, veľmi skromný, jednoduchý pán, ktorý ocenil to, že sme ho tu takto privítali a sprevádzali.“

Čo Jána v práci toľké roky drží a aké nevýhody vidí na práci sprievodcu? „Ja hovorím jedno: hrad chce celého človeka. Ten človek, ktorý to pochopí, tu môže pracovať. My sme kultúra a cestovný ruch, no a tieto sektory sú najmä o víkendoch a sviatkoch. Keď sú bežní zamestnanci doma, my sme tu pre nich. Sme kultúrno-výchovní pracovníci, určitým spôsobom vychovávame návštevníkov. Vedieme ich k histórii, ku kultúre a môžeme ich viesť aj k Bohu.“

Na život sprievodcu sme sa spýtali aj Martina Lančariča, ktorý sprevádza už štvrťstoročie. Okrem vynikajúcich prehliadok v slovenčine veľmi rád sprevádza aj anglicky hovoriacich turistov. Ako sa k tejto práci dostal?

„Začal som tu pracovať ako pomocník pri archeologických prácach asi v deväťdesiatom piatom, potom som si robil dva roky nadstavbu a po nadstavbe mi ponúkli pozíciu sprievodcu. Vzal som to a už som tu zostal.“

Čo ho motivuje každé ráno vstať a s úsmevom ísť do práce?

„Svojím spôsobom to považujem za svoje poslanie. Vzdelávame tu ľudí, obohacujeme ich a kto má o to záujem, niečo sa od nás naučí. Výhody vidím v tom, že pracujem s ľuďmi, som stále v teréne, v pohybe. Človek tu ani nemá šancu pribrať. Nevýhodou je, že človek sa musí naplno oddať víkendom a sviatkom. Keď si aj chce vziať dovolenku, v lete nie je možnosť. Proste tá práca pohltí čas. Komu to nevadí, ten v tom nájde pozitíva.“

Práca sprievodcu totiž nie je len o tých niekoľkých prehliadkach denne. „Treba tu dozerať na poriadok, v lete máme kopec akcií, musíme zhasínať, zamykať…“ Sprievodcovia totiž zodpovedajú za expozície a často pomáhajú pri divadelných predstaveniach.

Dovolenka nehrozí

„Ak si niekto myslí, že bude robiť sprievodcu a bude pri tom dovolenkovať, tak to neprichádza do úvahy. Hrad zje celého človeka. Treba mať k nemu vzťah. Kto k hradu nemá vzťah, nemá šancu robiť sprievodcu,“ uzavrel Lančarič.

Hrad je magické miesto. Neviete, ako a kedy ste si ho zamilovali, no zrazu ste ním pohltený

Veronika Gáborová vyštudovala anglický jazyk a dvojjazyčnú sprievodkyňu robí osem rokov. Najskôr podpísala zmluvu na štyri mesiace, ktorá sa jej stále predlžovala až sa predĺžila na dobu neurčitú. Dodnes je na Trenčianskom hrade spokojná.

„Človek sa s hradom postupom času zžil. Tie štyri mesiace ubehli tak rýchlo, že som si to ani neuvedomila. Po sezóne sa mi naskytla možnosť predĺžiť pracovnú zmluvu. Keďže sa mi tá práca naozaj prekvapivo zapáčila (niektoré dni ma priam nadchli), neváhala som a pokračovala som ďalej a zrazu je to už osem rokov.“

Čas na hrade plynie inak

„Ten čas tu plynie rýchlejšie,“ prezradila Veronika. „V zime je to pokojnejšie. Leto je rušné, bývajú tu akcie, koncerty a nikdy nevieš, koho stretneš. Poväčšine zažívam pozitívne skúsenosti. S deťmi človek zažije veľa milých momentov, tie hlášky človeka až zarazia. Je to obohacujúca skúsenosť aj z pracovnej aj súkromnej strany. Niekedy to nie je práca, ale koníček,“ skonštatovala Veronika a dodala, že zo začiatku mala pocit, že nechodí do práce, ale robí svoje hobby. „Stále je tu niečo, čo človeka motivuje a čo ho tu drží a núti vyšplhať každý deň všetky kopce (smiech). Je to rôznorodá činnosť.“

Zaiste, žiadna práca sa nezaobíde bez negatív. Aké nevýhody vidí na práci sprievodkyne?

„Keď človek robí od deviatej do sedemnástej, nestíha to, čo by chcel. Na druhú stranu nám vychádza voľno aj na pracovné dni. Čo sa však týka finančného ohodnotenia, to by určite mohlo byť vyššie.“

Na otázku, či považuje svoju prácu za poslanie, odpovedala: „V niektorých momentoch som si povedala, že som presne na tom mieste a v tom čase, na akom mám byť.“

Ak sa vám článok páčil, napíšte nám, o akom ďalšom zaujímavom povolaní by ste si radi prečítali a my ho pre vás zmapujeme.