Predplatné
Prihlásiť sa
Trenčianský Štandard

Na predpovedanie budúcnosti nám stačí bežná skúsenosť, tvrdí filozof Károly

IMG_1215 Na predpovedanie budúcnosti nepotrebujeme špeciálny dar, tvrdí filozof Tomáš Károly. Foto: Archív T. Károlyho

TRENČÍN – Tomáš Károly je filozof, ktorý sa primárne zaoberá teóriou vedy a kauzalitou (príčinnosťou). Pracuje ako asistent na Katedre filozofie a aplikovanej filozofie Filozofickej fakulty UCM v Trnave. Nedávno mal popularizačnú prednášku o predpovedaní budúcnosti.

Nakoľko Slováci patria k národom, ktoré veľmi fandia vešteniu a nadprirodzeným javom, rozhodli sme sa, že s ním spravíme na túto tému rozhovor. Zaujímať nás však bude vedecká stránka veci.

Ako sa to má s predpovedaním budúcnosti? Vedia veštice vierohodne predikovať našu budúcnosť?

Niektoré veštice tvrdia, že vedia predpovedať budúcnosť či už z kariet alebo kryštálovej gule, z dlane, kávy a tak ďalej. Techniky, ktoré na to používajú, neraz ani sami nepoznajú. Údajnú schopnosť predpovedať budúcnosť považujú za nevysvetliteľný dar. V rámci filozofie vedy platí, že na predpovedanie budúcnosti nepotrebujeme mať špeciálny dar, stačí nám bežná skúsenosť a zdravý rozum.

Ak pozorujem, že svojou nešikovnosťou pravidelne buchnem do hrnčeka a rozlejem kávu, môžem opätovne predpovedať, že sa mi to stane zas. Môžem začať nadávať skôr, ako šálka dopadne na zem a vyleje svoj obsah na koberec. Takisto, keď prechádzam cez priechod pre chodcov, radšej sa pozriem na obidve strany, lebo predpokladám, že z oboch strán môžu jazdiť autá a nerád by som, aby ma nejaké z nich prešlo. Viem totiž predpovedať, že ak ma prejde auto, odnesie si to moja telesná schránka.

Opisuješ bežné empirické javy. Čo však veda? Vie predpovedať budúcnosť?

Predpovedanie budúcnosti je nevyhnutnou podmienkou ľudského prežitia. Predpokladáme, že vo svete platia nejaké zákony prírody, ktoré sa opakujú. Predmety padajú na zem, oheň nás pri dotyku popáli, medvede sa v zime ukladajú na odpočinok, auto nás zrazí, keď mu vbehneme pod kolesá, voda uhasí smäd aj oheň.

S takýmito zákonitosťami pracuje aj veda, ale na oveľa všeobecnejšej úrovni. Na základe Newtonoveho zákona vieme predpovedať pohyby planét na niekoľko miliónov rokov dopredu. Rakety tiež vysielame do vesmíru preto, lebo veríme v nemennosť fyzikálnych zákonov, na ktorých sú vybudované naše teórie. V takej rakete neraz sedí človek, ktorý dôveruje technikom, ktorí zostrojili raketu. Technici zase dôverujú vedcom, že ich teórie sú platné a zákony prírody nemenné.

Odkiaľ veda tieto zákony berie?

Táto otázka je veľmi stará. Mohlo by sa zdať, že zákony prírody sú niečo nemateriálne, niečo ako malí duchovia, ktorí pôsobia na hmotu. (Aj podľa Newtona môže byť gravitačná sila tajomný duch rozliaty v priestore.) Ale ako by takéto nemateriálne sily mohli pôsobiť na materiálne veci? Podobný problém rozoberal aj filozof René Descartes. Pýtal sa, ako môže nemateriálny duch pôsobiť na materiálne telo. Celkom zaujímavým riešením by mohlo byť tvrdenie, že tento svet je produktom nejakého hologramu alebo sa podobá na filmový záznam.

Keď premietame na plátno film, zdá sa nám, že kôň beží po lúke, no v skutočnosti je pohyb koňa len výsledkom nezávislých statických snímkov nejakého projektanta. Keby sa projektant filmu rozhodol, že kôň na plátne bude lietať, naprojektuje statické snímky lietajúceho koňa. Dôverujeme projektantovi, že príbeh zachytený na jeho snímkach dodržuje isté zákonitosti, hoci sa môže rozhodnúť ich porušiť a vykonať „zázrak“. Takáto teória projektanta dokáže vysvetliť aj filozofický problém záhadného pôsobenia gravitácie na diaľku, lebo v skutočnosti žiadna gravitácia ani žiadne svetové sily neexistujú, keďže všetko je výsledkom zmien statických snímkov.

Ďalší filozofický prístup tvrdí, že má už hmota zákonite v sebe povahu nejako sa správať. Napríklad v povahe magnetu je schopnosť nevyhnutne priťahovať železné predmety, v povahe Slnka je vyžarovať teplo a priťahovať planéty svojou gravitačnou silou. V takomto scenári zákony prírody nie sú niečo nemateriálne, lietajúce v priestore, sú len našimi opismi toho, akými schopnosťami jednotlivé druhy predmetov disponujú.

Ako kvantová mechanika zmenila nahliadanie na predpovedanie budúcnosti?

Veľmi. V 20. storočí svet zažil veľký boom, a to príchodom kvantovej fyziky. Dovtedy sa verilo, že bude v možnostiach ľudí objaviť také zákony, ktoré dokážu s presnosťou predpovedať budúcnosť vývoja celého sveta. Svet bol vtedy považovaný za natiahnutý hodinový mechanizmus, ktorý tikal v presných intervaloch a jeho budúcnosť bola vopred stanovená. Príchodom kvantovej mechaniky sa ukazuje, že svet nie je tak ľahko uchopiteľný. Svedčí o tom napríklad aj problematika so Schrödingerovou mačkou.

V experimente so Schrödingerovou mačkou zavrieme mačku do škatule s nádobou naplnenou kyanovodíkom a snažíme sa určiť pravdepodobnosť prežitia mačky po nejakej dobe. Kým sa nepresvedčíme, či je mačka v škatuli živá alebo mŕtva, môže byť buď jedno alebo druhé.

Áno. Počíta sa tu s pravdepodobnosťami. Takzvaná Schrödingerova vlnová funkcia opisuje pravdepodobnosti, či sa urán do hodiny rozpadne a následne uvoľní kladivko, ktoré rozbije nádobu s kyanovodíkom a to otrávi mačku. Predtým, ako otvoríme škatuľu, vlnová funkcia hovorí o zmiešanej živej a mŕtvej mačke.

Aj fyzici sú neraz tiež filozofmi a niektorí z nich tvrdia, že život alebo smrť mačky v skutočnosti závisí od pozorovateľa a jeho vedomia alebo od nejakého univerzálneho ducha – ten spôsobí takzvaný kolaps vlnovej funkcie. Dokonca mnohí uznávajú takzvaný hyperpriestor, ktorý hovorí o všetkých možných stavoch, ktoré sú opísané vo vlnovej funkcii.

Hyperpriestor pozostáva asi z 1080 kombinácií toho, ako by tento svet mohol byť. Náš svet je len veľmi malou realizáciou skutočnejšieho sveta hyperpriestoru. Napríklad Hugh Everett III. verí, že okrem nášho vesmíru existujú aj paralelné vesmíry, ktoré sú realizáciou všetkých možností, ako by tento náš svet mohol vyzerať vo všetkých svojich variáciách. Preto je náš svet podľa tejto teórie len malinkým zlomkom celého multivesmíru.


Mária Jakúbeková