Učenie posunkov by mohlo prispieť k zvýšeniu inkluzívneho myslenia v spoločnosti

TRENČÍN – Miroslava Tomášková vyštudovala pedagogiku sluchovo postihnutých. Aktuálne pôsobí ako vysokoškolská pedagogička a výskumná pracovníčka na Ústave špeciálnopedagogických štúdií a inkluzívneho vzdelávania a zároveň pracuje na Katedre špeciálnej pedagogiky Univerzity Komenského v Bratislave. Ako odborná terapeutka sa realizuje aj v občianskom združení (OZ) Rozvoj dieťaťa.

Mirka v rámci svojej profesie učí základy posunkového jazyka a prstové znaky. Využíva ich aj pri práci s deťmi v OZ Rozvoj dieťaťa. Nepracuje len s deťmi so sluchovým postihnutím, ale aj s deťmi s rôznymi mentálnymi postihnutiami a s deťmi, ktoré majú narušenú komunikačnú schopnosť.

Posunkovú reč nepoužívajú len sluchovo postihnutí, ale aj autisti či ľudia s iným mentálnym hendikepom. V čom môže byť pre nich nápomocná posunková reč?

V prvom rade považujem za dôležité urobiť menší poriadok v pojmoch a ozrejmiť túto problematiku čitateľom. Je rozdiel, ak hovoríme o posunkovej reči a o posunkovom jazyku. S posunkovým jazykom sa stretávame primárne pri jednotlivcoch s poruchami sluchu – najmä s tými, ktorí patria do komunity nepočujúcich, kde je posunkový jazyk primárnym jazykom, ktorý používajú.

Má posunkový jazyk svoje pravidlá?

Má svoju vlastnú gramatiku (odlišnú od hovoreného jazyka), posunkovú zásobu a je súčasťou kultúry nepočujúcich. Každý štát má svoj vlastný posunkový jazyk. U nás sa používa slovenský posunkový jazyk. Posunková reč je konkrétna realizácia systému posunkového jazyka. Poznáme aj umelo vytvorený systém, tzv. posunkovaný jazyk, ktorý poznáme aj pod pojmom posunkovaná slovenčina. V nej používame posunky z posunkového jazyka a gramatiku hovoreného jazyka.

Tento systém je často využívaný na školách pre žiakov so sluchovým postihnutím (napríklad na hodinách slovenského jazyka, kde chceme zviditeľniť slovenčinu ako takú), v komunikácii počujúci-nepočujúci (ak počujúci neovláda plnohodnotne posunkový jazyk). S posunkami sa však stretávame aj v iných prípadoch.

V akých?

Možno ste už počuli o baby signs alebo detskom znakovaní – čiastočne sa používa aj na Slovensku. Ide o posunky prevzaté z amerického/britského posunkového jazyka a využívané sú u malých počujúcich detí približne do dvoch rokov, teda dovtedy, kým dieťa nezačne rozprávať. Používajú ich rodičia na to, aby sa mohli so svojimi deťmi dorozumieť. Prospešné je to aj pre tieto počujúce deti, a nijakým spôsobom to nespomaľuje vývin hovorenej reči, čo potvrdili viaceré výskumy a tento mýtus – že posunky spomaľujú rozvoj reči – je dávno prekonaný.

U detí s poruchami sluchu alebo s iným postihnutím, kde je predpoklad, že posunky sa budú využívať naďalej, sa však baby signs neodporúčajú, lebo majú limitovanú posunkovú zásobu (ktorá navyše nevychádza zo slovenských posunkov, ktoré sú iné ako tie anglické či americké) a funguje iba do určitej vekovej úrovne dieťaťa, čiže sa nedá plnohodnotne pokračovať v ďalšom rozvíjaní komunikácie. Baby signs používame za predpokladu, že na posunky dieťa nebude musieť byť odkázané, ale chceme v začiatkoch dieťaťu porozumieť a rozvíjať ho.

V rámci náhradných komunikačných systémov sa používajú často upravené posunky (zjednodušené, prispôsobené individuálne každému dieťaťu) aj u iných detí okrem detí s poruchami sluchu, napríklad detí s poruchami autistického spektra (PAS), deti s mentálnym postihnutím (MP), či deti s narušenou komunikačnou schopnosťou, kde je náročnejšie rozvíjať hovorený jazyk.

Pre koho môžu byť posunky nápomocné?

V súčasnosti sa o tejto možnosti komunikácie v odborných kruhoch začína viac hovoriť. Zo skúseností vieme, že posunky sú nápomocné pre širokú skupinu týchto detí, ale musia byť splnené niektoré podmienky, napríklad dieťa musí mať motorické schopnosti, schopnosť imitácie, pozornosť, určitú kognitívnu úroveň na to, aby malo z posunkov benefit.

Ak vieme, že by posunky boli nápomocné, tak je potrebné systematicky viesť dieťa, rodiča a odborníka, ktorý tieto posunky ovláda – tých u nás nie je veľa – a rodičia sa často posunkov boja. Vidíme však zmysel v určitých skupinách týchto detí, nakoľko dieťa sa naučí komunikovať s okolím (ak to zatiaľ hovoreným jazykom plnohodnotne nejde, niektoré deti ani tento predpoklad na hovorenie nemusia mať), znižuje sa miera frustrácie, lebo dieťa vie vyjadriť svoje potreby a najbližšie okolie mu rozumie, ako aj to, že sa zlepšujú vďaka komunikácii ako takej aj kognitívne funkcie, pamäť, pozornosť, rozširuje sa slovná zásoba a podobne. Benefity sú v konečnom dôsledku široké a môžu ovplyvniť kvalitu života dieťaťa, aj jeho celkové fungovanie.

Môže posunková reč pomôcť ľuďom s inklúziou takto hendikepovaných ľudí?

Do určitej miery áno, ale je tu dôležité povedať, že stále veľa ľudí posunkový jazyk ani posunkovú reč neovláda. Čiže toto je to negatívum, že všade by asi používatelia posunkov nepochodili. V ideálnom svete si to ale predstaviť viem. Veď tá inklúzia je tu viditeľná už teraz – ako príklad posunkový jazyk a online tlmočenie pre nepočujúcich u mobilného operátora, v zdravotnej poisťovni, na niektorých úradoch, či v múzeách.

U ľudí s PAS alebo ľudí s MP je však využívanie posunkov špecifické a narazili by sme tu na väčšie bariéry. Skôr myslím, že inklúzia by mala byť o celkovom postoji a nastavení spoločnosti k väčšej tolerancii a v rešpektovaní sa navzájom. 

Aký je rozdiel medzi posunkovou rečou u nepočujúcich a u autistov?

Otázku som čiastočne zopodvedala hneď na začiatku. Každopádne v našich podmienkach je to oblasť neprebádaná a stále je v nej čo skúmať. Zjendodušene však môžem povedať, že deti s poruchami autistického spektra sú veľmi široká skupina, každé dieťa či dospelý je iný. Nie všetci majú predpoklady na využívanie posunkov.

Posunky sčasti využívajú neverbálne deti, ktoré majú ťažkosti v osvojovaní hovoreného jazyka. Tí, čo ich majú, majú často obmedzený limit, do akej úrovne ich využívajú – sú takí, ktorí vzhľadom na celkový vývin sú schopní komunikovať posunkami na úrovni slov, niektoré vedia tvoriť jednoduché vety, iné aj zložitejšie.

Posunky tiež môžu tvoriť „prechodnú stanicu“, kedy dieťa neskôr začne aj rozprávať, ale máme aj také deti a dospelých, ktorí sú celý život neverbálni a posunky sú ich jediným komunikačným nástrojom. Iní zasa nevyužívajú ani posunky, ale výmenný obrázkový systém, alebo majú vybudované iné systémy na komunikáciu.

Posunky ako také sú často zjednodušené a prispôsobené, takže sa môže stať, že jedno slovo môžu mať dve deti rozličné v posunkoch, lebo obe zvládajú na rozličnej úrovni motoriku, imitáciu, majú inú úroveň kognitívnych schopností. 

V kolektívoch by mohlo byť nápomocné, keby aj intaktné deti poznali posunkovú reč. Odporučili by ste to?

Určite áno. V niektorých krajinách (napríklad Veľká Británia) učia deti základy posunkového jazyka aj na bežných školách. Je to jazyk ako každý iný, len sa primárne realizuje rukami. Každá zručnosť je prospešná. A možno práve to, že by sa učili posunky, by mohlo v budúcnosti prispieť k zvýšeniu inkluzívneho myslenia a povedomia nielen na školách, ale aj v spoločnosti.