VIDEO: Čo všetko sa skrýva za obsedantno-kompulzívnou poruchou? Prehovoril spevák známej kapely

SLOVENSKO – 11. februára si pripomíname Medzinárodný deň chorôb. Hudobná skupina ATTACK Ďalej by pri tejto príležitosti rada upozornila na jednu špecifickú psychickú poruchu, ktorá je síce veľmi častá, no na Slovensku nie je veľmi známa. Diagnózou obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD) totiž trpí aj ich spevák Juraj Kaprálik.

Kapela však diagnóze nechce robiť len osvetu. Pre pacientov trpiacich touto poruchou by v budúcnosti chceli vytvoriť zdravotné stredisko.

O čom je reč?

Ak ste videli seriál Monk (2002 až 2009) či filmy Aviator (2004) alebo Lepšie už to nebude (As Good as It Gets, 1997), mohli ste si urobiť predstavu o vonkajších prejavoch tohto ochorenia. Čo sa však deje v hlave človeka, ktorý trpí OCD?

„Mnoho ľudí opisuje svoje nutkanie, ako keby ich v hlave niekto nútil niečo urobiť. V skutočnosti ide skôr o impulz, nepríjemný pocit, ktorý by človeku so zdravou psychikou len ťažko vysvetľoval,“ objasnil spevák skupiny ATTACK Ďalej Juraj Kaprálik.

„Niektorí ľudia to naozaj prežívajú tak, akoby sa rozprávali sami so sebou, lepšie povedané s časťou seba, a tak si svoje nutkavé pudy zosobňujú a vnímajú ich ako rozhovor. Myslím si, že v skutočnosti sme to my sami (časť nášho ja), kto vnucuje svoje nutkania vo forme obsesií a kompulzií sám sebe. Prehovárajú k nám určité vrstvy nášho ja, naše podvedomie,“ osvetľuje stav typický pre túto diagnózu.

Vnútorný dialóg

Na krátkom príklade sa pokúša ukázať, prečo sa mu 90 percent jeho hudobných textov skrátka vymazalo z hlavy. Išlo o skladby, ktoré písal, keď mal jednu zo svojich ťažších fáz. „Zdôrazňujem, že vnútorný dialóg, ktorý opisujem, slúži len na ilustráciu toho, aké impulzy prebiehajú medzi mojím podvedomím a vnútorným ja,“ upozornil.

„Takto pretavené do dialógu možno lepšie vysvetľujú dynamiku a mechanizmus kompulzií,“ ilustroval priebeh obsesívnych myšlienok a kompulzií, ktoré tieto myšlienky vyvolávajú. Pre lepšie pochopenie si dovoľujeme zacitovať celý dialóg prebiehajúci v spevákovej hlave tak, ako nám ho opísal:

„Nechaj ma už na pokoji! – Dobre. Len odlož ten pohár ešte raz tam, kam som Ti povedal! – Ale teraz nechcem. Musím ísť, ponáhľam sa. Chcem rýchlo napísať, čo mi napadlo. – Chceš sa znova stať neistým? – Nie. Ale teraz sa cítim inšpirovaný a mal by som si to zapísať, kým to mám v hlave. – Dobre vieš, že si tu uviaznutý v mysli, a ak pohár neodložíš, nič nezapíšeš a vrátiš sa sem. – Ale bojím sa, že ak teraz zostanem, môj mozog opäť prejde do nutkavého režimu, a vymaže to, čo mám v hlave.

Ak teraz odídeš, len sa Ti poriadne zatočí hlava a zabudneš aj na to, kvôli čomu si išiel. – Vydesíš ma tak, že ma vykoľajíš zo seba, a ja zabudnem, čo som chcel napísať, čo?… – Vieš, že často takto to končí. – OK. Máš pravdu. Ale ja sa toho bojím. – Bude to len minútka. Hneď to máš za sebou. – Dobre. Tak to spravím. – Ver mi, takto to bude najlepšie. Budeš stabilnejší. 

– Áno. Dúfam, že to tak bude a dokážem to spraviť tak, aby to bolo dobre. – Len pozor na to, ako, ktorou rukou, a v akom rytme chytíš pohár! Dobre sa pozri odkiaľ ho berieš a kam ho máš položiť! – OK. Idem na to.

Takto to bude dobre. Už ho držím. Dávam ho dole. Jemne ho položím na stôl… – Počkaj! Počkaj! Takto to nie je dobré! Nemáš pocit, že si pohár položil zle? Týmto si v sebe zasial semienko napätia. Takto sa nebudeš môcť sústrediť na nič a uvoľniť sa! – OK. Prčic! Tak čo teraz? Mám to urobiť znova? – Samozrejme. Rozhodne. Aby si potom mohol fungovať v dobrom a pokojnom stave. – OK. Pokúsim sa teda upokojiť a skúsim znova odložiť pohár ďalej. – Dobre. Ale teraz cítim, že si napätejší. Radšej ho odlož dvakrát. – Nie. Raz bude stačiť. – Ver mi, ešte si to len znova pokazíš. Raz odložiť Ti už nestačí. – Myslíš? – Áno. Viem to. Nemáš pocit, že sa začínaš báť, že to nebude stačiť? – Ale áno. Cítim to tak už aj ja.

No vidíš! – OK. Tak to spravím znova. – Ale pamätaj si, na čom sme sa dohodli! – Áno, viem. Vezmem pohár do ľavej ruky a odložím ho tak, aby bol o niečo doľava a vyššie na stole ako bol, a potom to zopakujem ešte raz. – Veľmi dobre. Vidím, že dávaš pozor a počúvaš ma. Tak sa mi to páči! – Tak idem do toho. – Choď! Len pomaly, aby si sa nevykoľajil z vlastnej koľaje.“

Asi po desiatom opakovaní celého procesu, po desiatej sérii prichádza posledný kompulzívny výdych po vyhratom boji nad kompulziou: 

„Konečne sa mi podarilo dať pohár poriadne dole! – Áno. Teraz. Takto to bude dobré. Môžeš ísť ďalej. – Áno. Ďakujem. OK. Idem, a konečne dám na papier svoj nápad. – Len pomaly! Vieš, že je lepšie byť opatrný, aby som ťa už nemusel pri inej príležitosti napomínať. – Áno. Viem. Len si už nepamätám, čo som chcel napísať… – Bohužiaľ, s tým ti nepomôžem. – Jeeeeeej! Sakra, prečo som tu len zostal sa s tebou hrať a serkať s tým pohárom! Úplne si mi vymyl mozog!“ 

Kaprálikov liečivý zoznam

Kaprálik spísal zoznam 10 vecí, ktoré jemu osobne pomohli zotaviť sa a mohli by pomôcť aj ďalším ľuďom s diagnózou OCD. Celý zoznam ponecháme v pôvodnej forme: 

1. Určenie správnej medikamentóznej liečby – nájsť správnu kombináciu liekov. To si vyžaduje vhodného, kompetentného lekára. Je veľmi ťažké nájsť dobrého lekára. Mne to trvalo roky. 

2. Prijatie choroby a trpezlivosť – Chorobu musíte najprv prijať a nie kŕčovito sa jej brániť. Potom už len trpezlivo čakať na zmenu, ako na prúd životodarnej vody, čakať kým voda postupne zmyje všetko zlé v nás a vytvorí naše nové koryto v našej mysli a v našom živote.

Ako to hovorievala vedúca lekárka, primárka oddelenia na psychiatrii: ak sa zlomenina nohy lieči šesť týždňov, ako dlho podľa vás trvá, kým sa vylieči zlomená duša? Ak sa nad tým zamyslíte, uvedomíte si, že to, čo ste roky ničili v sebe, budete pravdepodobne musieť aj roky budovať a stavať v sebe nanovo. 

3. Byť sebeckejší – psychoterapia, skupinová terapia. V nemocnici bola len jedna terapia. Bola to skupinová terapia raz týždenne vo štvrtok. Nebolo to dobré na nič, iba na to, že sme o sebe rozprávali a tým sa lepšie spoznali. Čo bude dôležité v bode 4.

Avšak tieto stretnutia ma niečo naučili. Musel som si uvedomiť, že my všetci, čo sme tam boli, od depresívnych až po OCD-čkárov (okrem alkoholikov a narkomanov), sme sa všetci rozdávali iným a dávali sami seba vo svojom živote na posledné miesto. Nevážili sme sa. Postupne som si začal uvedomovať, že vyliečiť sa budeme môcť len vtedy, ak budeme na seba viac myslieť, budeme sami seba dávať na prvé miesto a budeme v budúcnosti sebeckejší.

Najprv sa dívať na to, čo je dobré pre nás a až potom pre ostatných. Prvá vec, ktorá by mala byť dôležitá, je, aby sme sa cítili dobre, my sami. Musíme si vypestovať v sebe trochu väčšie ego, aspoň na takú úroveň, že si budeme vážiť sami seba.

4. Viac humoru – rozprávať sa s ľuďmi s podobnou diagnózou, súcitiť s nimi. Nebrať sa tak vážne, vedieť sa smiať sa zo seba, a vysmiať sa rôznym psychickým stavom, nutkaniam, obsesiám a kompulziám. 

5. Individuálna psychoterapia – aj keď ja osobne používam vlastnú metódu, ktorú som časom vyvinul na odbúranie nutkavých stavov, hlavné je neustále precvičovanie a aplikácia psychologických metód šitých na mieru, na náš jedinečný privátny duševný svet. 

6. Vzťah, v ktorom moja partnerka podporovala dlhodobú medikamentóznu liečbu. 

7. Podpora zo strany rodiny – hlavne obetavý prístup a správanie mojej mamy. 

8. Okolie – Podpora od priateľov – nemal som známeho, nieto kamaráta, ktorý by sa nepokúsil pochopiť moju situáciu, akceptoval moje stavy a podporoval ma. 

9. Viera, že postupne zosilniem, že na konci tunela je svetlo a cesta von, a že ja to zvládnem a raz sa von dostanem.

10. Viera v prozreteľnosť, že toto všetko som dostal za úlohu, lebo mám s tým dočinenia, a všetko je podriadené tomu, aby som dosiahol to, čo dosiahnuť mám, a skrz všetko utrpenia celý môj život nadobúda zmysel, pretože mi ukazuje smer a vedie ma tam, kam mám ísť.“