Ľubomír Pajtinka napísal prvú knihu svojho druhu. Šípkovské inferno odhaľuje nepoznané príbehy, hrdinstvo aj neľudskosť

TRENČÍN – Ľubomír Pajtinka v knihe Šípkovské inferno opisuje dejiny svojich predkov, a predsa nejde o čisto historickú publikáciu. Ako zakladateľ projektu Poznaj svoju minulosť alebo pátranie po predkoch si povedal, že aj on sám si splní domácu úlohu, ktorú roky dával svojim žiakom a vypátra príbeh svojho rodu.

Kniha má preto, rovnako ako jeho ostatné publikácie, aj pedagogický rozmer, minimálne motívom pátrania po stopách minulosti. Ako inak si už mohol historik splniť svoju pedagogicko-výskumnú povinnosť? Zavítal do archívov a po siedmich rokoch skúmania napísal knihu, ktorá je prvá svojho druhu.

Šípkovské inferno má dve hlavné línie. Prvou je osobný rozmer, nakoľko hlavnými protagonistami Šípkovskej udalosti boli autorovi predkovia, a druhou je historická pravda. Spisovateľ vyhlasuje, že si v knihe nemusel nič vymýšľať ani domýšľať, celý príbeh má historicky podložený. Pri príležitosti krstu Šípkovského inferna sme sa s Ľubomírom Pajtinkom porozprávali o novembri 1944, o zle, ktoré vtedy besnelo aj na našom území a o hrdinoch, ktorí nám doposiaľ známi určite neboli.

Vážení čitatelia, využite príležitosť získať knihu Šípkovské inferno k ročnému predplatnému denníka Štandard. Ak chcete využiť túto ponuku, objednajte si predplatné cez tento odkaz.

Čo vás viedlo k napísaniu Šípkovského inferna?

V roku 2000 som spustil vzdelávací projekt pre základné a stredné školy, ktorý sa volal Poznaj svoju minulosť alebo pátranie po predkoch. Organizoval som ho jedenásť rokov. Za tých jedenásť rokov sa doň zapojilo viac ako 35 000 žiakov zo Slovenska, Maďarska, Srbska a Chorvátska. Projekt bol veľmi úspešný. Často sa ma ľudia – aj novinári – pýtali: Ty organizuješ iným spisovanie dejín svojich rodov a čo ty? Poznáš vlastné dejiny?

Bola to pravda. Uvedomil som si, ako sa v našej rodine často spomínali tragické udalosti z obdobia vojny. Išiel som za svojou mamou a veľa som sa s ňou o týchto udalostiach rozprával. Následne som začal navštevovať archívy na Slovensku aj v zahraničí, sústreďoval som materiály k udalosti, ktorá sa odohrala v dedinke Šípkov v novembri 1944 – totižto nejestvovala jediná historická štúdia, či kniha od odborníkov, ktorá by popisovala, čo sa vlastne udialo počas piatich dní v dedinke, v ktorej prišlo o život dvadsaťtri ľudí. Mojím motívom bolo pokúsiť sa odkryť pozadie týchto udalostí.

Kniha rozpráva o tom, čo sa stalo, kto bol hlavným aktérom a čo bolo vlastne príčinou udalostí, ktoré mali taký tragický koniec. Súčasťou príbehu sú dejiny mojej rodiny. Pri spomínaných udalostiach bol zabitý môj starý otec a strýkovia. Moja mama bola osobne pri tom – našla zabitého otca, brata, a takmer prišla o život aj ona. Nadväzujúc na projekt Pátranie po predkoch som sa sám pokúsil spísať istú sekvenciu rodinnej histórie. Množstvo ľudí, ktorí sú s touto situáciou spojení, majú o príbeh záujem. Ten záujem je neuveriteľný. Nielen v dedinke Šípkov a okolí, ale aj v odborných kruhoch a na celom Slovensku, ba aj v Čechách.

Ako dlho trval váš výskum?

Venoval som sa mu sedem rokov. Boli to desiatky a desiatky návštev archívov. Nedalo sa oprieť o žiadnu knižnú publikáciu. Medzičasom, asi po dvoch rokoch, ako som začal pátrať, prihodil sa mi srdcový kolaps, takže som bol rok vyradený pre operáciu srdca a následnú liečbu. Nevedel som, či sa k výskumu vrátim, ale našťastie sa mi to podarilo a knižku som dokončil. Veľmi veľa ľudí zo Slatinskej doliny, ale aj z iných častí Slovenska, ktorí rámcovo odo mňa poznali, čo sa tam udialo, ma neustále podnecovali a pýtali sa, kedy bude knižka. Takže istým spôsobom som bol motivovaný urobiť túto knihu napriek zdravotným problémom aj vďaka nim.

Ako vyzeral Váš výskum? Kde ste začali? Spomenuli ste, že neexistovala žiadna publikácia mapujúca túto udalosť…

Začal som v archíve, najskôr na Krížkovej ulici v Bratislave (v Štátnom archíve Slovenska, pozn. red.), potom v Slovenskom národnom archíve, odkazy som hľadal vo Vojenskom historickom ústave, v Múzeu SNP v Banskej Bystrici, v archíve v Topoľčanoch, v Trenčíne, veľa materiálov mám od priateľov na Morave a v Prahe… Získal som množstvo výpovedí ľudí o týchto udalostiach, správy, mená ľudí, ktorí sa ich zúčastnili. Všetko som fotil, takže mám stovky prefotených strán. Pri celom tom pátraní som si nič nevymýšľal.

Príbeh je spísaný tak, ako sa udial. Vychádza zo svedectiev ľudí, ktorí boli jeho aktérmi a výpovedí ľudí po vojne, respektíve ľudových súdov, ktoré vyšetrovali niektoré osoby – z ich výpovedí je tento príbeh poskladaný. Príbeh je logicky zostavený tak, aby dával odpovede na otázky, prečo sa vlastne Tutter, teda Engelchen, spolu s Pavlovským prvýkrát objavujú na Slovensku, a prečo vraždia.

Dáva odpoveď na otázku, čo bol Tisov poklad a ako sa dostal do Šípkova. Dáva odpovede na otázky, čo sa muselo stať, aby nemecké jednotky a špeciálna diverzná jednotka Jozef zasiahli proti ľuďom v dedinke Šípkov a prečo vraždili. Výsledkom bolo devätnásť civilných a štyri partizánske obete.

Dostali ste sa vďaka výskumu k informáciám, ktoré vás prekvapili?

Množstvo informácií bolo pre mňa šokujúcich. Prvým šokom bolo, keď som zistil, že v Šípkove vraždil Engelchen. Na Slovensku o tom nejestvujú žiadne záznamy, ani historici to nikde nespomínajú. Druhým prekvapením bolo, keď sa mi podarilo vypátrať, kto vlastne Engelchen bol. Tretím šokom bolo to, že tento Engelchen bol vlastne inžinier českej techniky v Prahe, ktorý ovládal desať jazykov. Bol to intelektuálne vysoko kvalitný človek, ale chýbal mu ľudský rozmer. Bolo to zviera v ľudskej koži. Ďalším šokom bolo, keď sa mi podarilo stretnúť s deťmi Ruda Kuchtu. To je osoba, ktorá ako jediná prežila vraždenie v Lupeniciach.

Bol to partizán, ktorého ukrývala naša rodina. Rudo Kuchta počul, ako môj starý otec, keď ich strieľali, volal na svojich vrahov: Preboha, nestrieľajte nás, veď sme ľudia! Tých šokujúcich vecí bolo počas pátrania veľmi veľa.

V uplynulých dňoch sa mi do rúk dostal ďalší materiál pochádzajúci z novembrových dní 1944. Veliteľ jednotky Jozef, Pavlovský, v ňom podával správu svojmu veleniu o tom, ako nastúpili do Lupeníc, čo tam robili a tak ďalej. Je v nemčine, práve ho prekladám.

Som presvedčený, že všetci, čo majú vzťah k minulosti, by si mali spísať rodinnú históriu. Je to úžasne dobrá, prospešná vec, ktorá posunie identitu človeka do iných rozmerov a podporí hrdosť na našich predkov.

Vo svojej knihe Šípkovské inferno píšete, že ľudia „sú schopní toho najlepšieho, sú schopní aj toho najhoršieho, osobitne v čase vojny“. Čo by bolo podľa vás potrebné spraviť, aby ľudia na zlo tak intenzívne „nereflektovali“? Predsa len bavíme sa o zločinoch proti ľudskosti… Je to niečo v ľudskej podstate alebo v tom, ako je nastavená spoločnosť?

Ľudia sa na svet rodia nezaťažení zlobou. Rodia sa ako čisté osobnosti. To, kým sa stanú, je vec výchovy a okolností, do ktorých sa dostanú. Ide o to, aké hodnoty im boli vštepené v detstve a v mladosti. Ľudská osobnosť je vždy o tom, aký má hodnotový základ, akú kvalitu konania, myslenia a rozhodovania má v sebe zakódovanú. Spoločnosť by mala byť nastavená na posilňovanie pozitívnych hodnôt. Spoločnosť nás všetkých formuje, média pritom pomáhajú alebo škodia. Bulvár a podobné veci veľmi devastujú ľudské myslenie a charaktery.

Civilisti, ktorí pomáhali partizánom, často za nich trpeli. Spomeniete si na nejaký príklad zo Šípkova alebo okolia, kde to tak bolo?

Civilisti partizánom poskytovali jedlo, nápoje, miesto, kde sa mohli vyspať, poumývať, zašiť si odev. To boli tí ľudia, ktorí sa postarali o to, aby mohol niekto v horách bojovať proti fašistom. My na nich, bohužiaľ, zabúdame. Až príliš hovoríme o holokauste, a zabúdame na to, že holokaust bol iba jedným segmentom vojny. V okolí Šípkova bolo v horách poukrývaných množstvo ľudí. Potrebovali jedlo. Kto im ho nosil? Znova civilní obyvatelia. To boli hrdinovia vojny!

Ako sa na besnenie v Šípkove dnes pozerajú mladí ľudia?

Stretol som sa s množstvom mladých ľudí zo Šípkovskej oblasti. Sú šokovaní. Nepoznali tento príbeh. A to je ten náš dlh histórii.

V archívoch sa skrývajú stovky príbehov, ktoré sa udiali v našich dejinách. Keď čitatelia tejto knihy našli mená svojich predkov, chceli sa vrátiť k sile svojej rodiny, a mnohí sú na svojich predkov hrdí.

Stojíme na pleciach svojich rodičov, starých rodičov a prastarých rodičov. Svet nezačal naším príchodom, minulosť nás dotvára. Tieto udalosti ukazujú, že aj bežní ľudia vedeli hrdinsky reagovať na veľmi krízové udalosti. Po väčšine si zachovali čestnú tvár.

Ako vidíte vášho starého otca Adama Belana?

Asi to bol úžasný chlapík, úžasný človek, ktorý – ako mi rozprávala mama – povedal, že zachráni a pomôže Rudovi Kuchtovi, partizánovi, ktorý sa potreboval dostať k svojim rodičom. Na sebe mal vojenskú uniformu a nemal priepustku. Adam mu sľúbil, že pôjde za úradníkmi, dá mu svoje šaty a pomôže mu dostať sa tam, kam potrebuje.

Adam je svojím spôsobom jedným z množstva hrdinov vojnových čias, o ktorých v podstate nikto ani netušil a dodnes ich nedoceňujeme. Rodina Belanovcov, ktorá prišla o živiteľa, stratou Adama Belana trpela. Bol zabitý aj jeho syn Jožko, ktorý mal len 15 rokov. Len preto, že ukryli mladého partizána.

Rudo Kuchta sa po vojne do Šípkova viackrát vrátil, pomáhal rodine Belanovcov pri zbere obilia, príprave dreva na zimu a tak ďalej. Veľmi si vážil, že dostal pomoc, ktorá mu zachránila život.

Mám fotografiu svojho starého otca. Vyzerá na nej ako obyčajný človek a pritom v sebe nesie taký silný príbeh.

Ako vnímate Wernera Tuttera?

Werner Tutter bola zvláštna postava. Ne jednej strane šikovný manipulátor, vzdelaný intelektuál, rozhľadený, skúsený, ale bol to učiteľ diverzantov. Čítal som si jeho asi dvadsaťstranovú výpoveď, keď ho v Bratislave po vojne vyšetrovali. V tej výpovedi nájdete jasný dôkaz jeho prešibanosti. Bol to skúsený diverzant. O nepodstatných veciach rozprával mimoriadne dlho a rozvláčne a tie kľúčové, kde spáchal zločin, ani nespomenul. A keď náhodou niečo spomenul, vždy sa ospravedlnil, že vlastne on za nič nemôže. Jeho manželka Ilse hneď po vojne písala československým orgánom žiadosť, aby ho prepustili, lebo jej deti bez otca trpia. Nikdy nikto nespomenul, že dvadsať sirôt v Šípkove plače za svojimi rodičmi.