Antidepresíva sú len mäkká fotelka za naším chrbtom, vysvetľuje spevák Juraj Kaprálik

ATTACK ĎAlej:Facebook Antidepresíva sú len mäkká fotelka za naším chrbtom, vysvetľuje spevák Juraj Kaprálik. Foto: ATTACK Ďalej/Facebook

SLOVENSKO – Trenčiansky Štandard pri príležitosti Medzinárodného dňa chorôb informoval o psychických problémoch, s ktorými sa potýka spevák skupiny ATTACK Ďalej Juraj Kaprálik. Keďže je diagnóza obsesívno-kompulzívnej poruchy (OCD) v našich končinách stále veľkou neznámou, rozhodli sme sa spraviť s ním rozhovor o strastiach a úskaliach života s poruchou, ktorá vás núti robiť veci proti vašej vôli.

Pán Kaprálik, aká bola vaša osobná skúsenosť s nastavovaním liečby? Kedy vám diagnostikovali OCD?

Vyslovene OCD mi diagnostikovali, keď som bol vysokoškolákom. Ale už aj pred tým som mal styk so psychiatrom, niekedy na konci strednej školy. Vtedy mi diagnostikovali viaceré iné diagnózy. Keď sa na to pozriem spätne, tak mám z toho celkom iný pocit, než vtedy.

Človek by si myslel, že návšteva psychiatra prebieha nejak tak, ako to často vídame v amerických filmoch. Široká pohodlná fotelka a pacient sa v kľude rozpráva so psychiatrom, rozoberá rôzne duševné problémy a spoločne sa pokúšajú nájsť riešenie. U nás má toto za úlohu psychológ.

Psychiater je na to, aby v čo najkratšom čase nastavil pacienta na medikamentóznu liečbu. Pobyt v ordinácii je teda podriadený tomu, aby sa čím skôr určila diagnóza, a podľa účinnosti rôznych liekov sa vybral pre pacienta vhodný liek a nastavilo dávkovanie. Komunikácia a otázky sú podriadené tomu, aby v čo najkratšom čase bol pacient zaškatuľkovaný pod nejakú diagnózu a mohla sa začať medikamentózna liečba.

Keď mi prvýkrát diagnostikovali viacero diagnóz, tak som ešte nemal prehľad o psychiatrických chorobách. Prijal som to, čo bolo na papieri. Neskôr však, keď mi diagnostikovali výlučne OCD, lebo pre mňa boli typické symptómy obsedantno-kompulzívnej poruchy najsilnejšie spomedzi všetkých psychických porúch, a ignorovali všetko ostatné, mi to mnohokrát pripadalo povrchné a na rýchlo, a prikláňal som sa k názoru, že komplexnejšia lekárska správa by ma možno viac vystihovala.

Niekde treba začať, ale mnohokrát sa psychiatrické choroby a poruchy kombinujú, prelínajú do seba, čo by sa malo brať do úvahy.

Takže vám neurčili správnu diagnózu na prvý raz?

Možno prvá diagnóza, ktorá zahŕňala viaceré psychiatrické choroby a poruchy, hovorila viac o mne. Možno bola lepším zrkadlom mojej duše. Tí lekári, ktorí sa ich už pokúšali zúžiť, to možno ani nerobili dobre.

Čo však dlhodobo zostalo nedostatkom mojich diagnóz OCD od rôznych lekárov, bolo to, že každý ignoroval, čo je za tým. Čo vyvoláva kompulziu. Lebo u mňa to nebola iba úzkosť či zlý pocit. Čiže správna diagnóza možno ešte nechá na seba čakať… Možno ešte okrem OCD niečo objavíme… (smiech).

Koľko lekárov ste vystriedali, kým ste našli toho „pravého”? Čím si vás získal a čo robili tí pred ním nesprávne?

Vystriedal som šiestich lekárov, kým som natrafil na lekára, čo sa nehral na poloboha, nechcel mi nasilu naordinovať lieky od preferovaného výrobcu, nepoddávkoval ma liekmi, ktoré ani nemali šancu podľa účinnej látky zapôsobiť, nezvyšoval dávku len preto, aby predal viac liekov. Môj liečebný proces bral ako súhru lekára a pacienta, kde on do toho dáva svoje vedomosti z medicíny a ja svoje skúsenosti, ako prežívam liečbu, ako reagujem na lieky.

Mohol som sa na hocičo opýtať a nebral to ako útok na jeho osobu, nemiešal svoje ego do ordinácie. A čo je najdôležitejšie, bol ľudský a nepovažoval ma za debila. Videl, že mám dokončenú univerzitu, financie, tak mi všetko vysvetľoval podľa štatistík, pravdepodobností a dal mi aj linky na rôzne výskumy účinných látok. Rozprávali sme sa, akoby sme boli na pive, starí známi. Výber liekov bola vlastne spoločná voľba.

Aká bola vaša cesta? Aké strasti a nástrahy ste museli prekonať?

Čo sa týka liekov, dlhý čas to bolo len bádanie v tme. Bolo to ako na kolotoči. Nič nezaberalo. Trojkombináciu liekov mi napokon nastavili na psychiatrii v nemocnici. Odvtedy až dodnes som na tých istých liekoch. Čo sa týka psychoterapie, tam som si vyvinul vlastné metódy, ktoré používam dodnes (o metódach Juraja Kaprálika sme informovali v tomto článku.)

Čo bolo impulzom, ktorý vás prinútil o OCD hovoriť verejne?

Povedal som si, že keď sa raz z toho dostanem, tak nedopustím, aby sa aj iní trápili desaťročia. Ja som prišiel o 25 rokov svojho života. Žil som v rôznych stavoch a vnímal realitu vždy skreslene a obmedzene. Netreba. Sú možnosti. Len ich treba ponúknuť tým, ktorí ich potrebujú.

Momentálne som už istý čas tak stabilný, že som si povedal „skúsim to.“ Skúsim pomôcť tým, že budem robiť osvetu, že budem robiť hudbu, aby psychické choroby vnímala a akceptovala aj široká verejnosť. Sami to nedokážeme. Potrebujeme podporu rodiny, kamarátov, známych, aj ľudí na ulici, ktorých stretneme, ak je nám zle… 

Zostavili ste si zoznam kľúčových vecí, ktoré vám pomohli. Cítite sa vďaka nim lepšie? Ako dlho trvá toto zlepšenie? Neočakávate relaps?

Od roku 2015 sa môj stav postupne zlepšuje. Som už na cca 10 až 15 percentách. To znamená, že približne toľko kompulzií mi zostalo z pôvodných 100 percent. Stále sa zlepšujem, pracujem na sebe. Za 8 až 9 rokov je to neporovnateľné zlepšenie. Neočakávam relaps, ale bojím sa ho. Aj preto stále odročujem zmenu nastavených liekov. Za posledných 5 až 6 rokov som ani krátkodobo nemal periódy, kedy by sa môj stav zhoršil.

Existujú rôzne alternatívne metódy liečby OCD. Niektoré z nich neuznávajú lieky, ktoré sa na túto poruchu bežne predpisujú. Čo si o týchto metódach myslíte? Dá sa OCD zvládnuť bez antidepresív?

Každému odporúčam vyskúšať všetko, čo sa dá. Ak niekomu zaberie niektorá alternatívna liečba, tak môže byť „za vodou“. Určite je najlepšie to, ak sa človek vysporiada sám so sebou, so svojím psychickým problémom bez liekov. Ale, ak sa s ním nevie popasovať len s pomocou vlastných síl, netreba sa hanbiť, treba požiadať o pomoc a brať lieky. Ja by som to bez liekov nedal. 

Tu však treba dodať dve veci. Ja som bol dlhodobo ovplyvnený svojím okolím, a bol som proti medikamentóznej liečbe. Niekedy aj ľudia, čo vám chcú dobre, svojimi radami nepomôžu. Osobne som skúšal všetko možné: ľudových liečiteľov, čínsku medicínu, akupunktúru, kineziológiu, alternatívnu medicínu a tak ďalej. Ubralo mi to 10 rokov života.

Tí, čo ma chceli liečiť a odhovárali ma od klasických liekov, vlastne nevedeli, čo hovoria. Nikdy neboli v stavoch, v akých som bol ja. Nemali ani poňatia o tom, čo im rozprávam, čo prežívam. A predsa si boli takí sebaistí, že ma odhovárali od psychiatrickej liečby a ovplyvňovali moje rozhodnutia týkajúce sa liečby. Ja som bol v takých stavoch, že som sa chytal toho, čo mi núkali, hoc aj slamky… Hovorili, že ma lieky zmenia a už to nebudem ja, tak som roky odmietal medikamentóznu liečbu.

Po rokoch som znova navštívil psychiatra, ale ani antidepresíva mi na OCD nezabrali. Preto som zostal dlho skeptický aj voči západnému liečiteľstvu. Treba vydržať a zostať pri liekoch dlhodobo, aby sa postupne začali objavovať liečebné účinky.

Ako antidepresíva s týmto stavom pomáhajú?

Antidepresíva sú len mäkká fotelka za naším chrbátom. Keď padneme, tak už nepadneme na tvrdú podlahu, alebo čo je horšie, nepadáme do priepasti, do neviem akej hĺbky, kde sa po polhodinovom záchvate preberieme v totálnej tme, a nevieme, čo so sebou. Nie. Už máme istotu. Padneme len mierne dozadu, do mäkkej fotelky, ktorá nás podrží, v ktorej si môžeme vydýchnuť, a ísť ďalej, skúsiť to znova.

Nie každý má to šťastie, že začne brať liek a symptómy mu hneď zmiznú. Treba na sebe pracovať. Je to každodenná drina. A treba rátať s tým, že padneme na ksicht. Znova a znova. Bez toho to nejde. Treba sa znova postaviť a ísť ďalej. No, na toto sú dobré antidepresíva. Dodajú silu a sú akousi ochrannou sieťkou, ktorá zmierni pády. 

Podľa všeobecne známych informácií OCD nie je liečiteľná choroba. Kedy možno vyhlásiť, že liečba bola úspešná?

OCD je najkrajšia choroba na svete. Je len na vás, do kedy vo vás existuje. Jediným rozhodnutím by sa z nej dalo vyliečiť za sekundu. No predsa to nejde. Lebo OCD je založená na viere. Veríme v ňu, v jej myšlienkové pochody, city, žijeme v matrixe, ktorý nám vytvorili naše citové a myšlienkové vzorce, naše deformácie.

Veríme v to, čo nám naša myseľ hovorí, podriaďujeme sa impulzom nášho podvedomia. Veríme v to, že sa niečo pokazí, že sa zrútime, ak niečo nevykonáme. Navyše, máme už skúsenosť, že sa fakt zrútime. Ale len preto, lebo v to veríme… Hlava 22. Vajce a sliepka. 

Či je OCD vyliečiteľná psychická porucha? Pri tejto otázke sme zase tam, kde sme boli na začiatku. Celú diagnózu a každého OCD-čkára hádžeme do jedného vreca. Osobne si myslím, že tí, čo sa stali OCD-čkármi vďaka nejakej traume už vo vyspelom veku, napríklad im zhorel byt, a stále musia kontrolovať pri odchode dvere, plyn, elektriku a tak ďalej, sa môžu z toho celkom dostať.

Prípady, do akých spadám aj ja, to majú v sebe oveľa hlbšie zakotvené, ide o zdĺhavý a komplikovaný proces a je ťažšie sa toho zbaviť, ak sa to vôbec dá. A to bola asi jedna z chýb, ktorej som sa roky dopúšťal. Že som sa toho chcel zbaviť. Pritom možno celé naše zmýšľanie treba otočiť inak. Netreba sa modliť za to, aby to všetko pominulo. Treba robiť všetko pre to, aby sme sa stali takými silnými, že sa s tým popasujeme.

Pripomína mi to film Čistá duša. Hlavný hrdina John stále vidí svojich neexistujúcich „kamošov“, len ich ignoruje (slávny matematik John Nash, ktorý si uvedomoval nevyhnutnosť starnutia, sám sebe diagnostikoval psychickú poruchu. Uvedomil si, že jeho „priatelia“ nestarnú, ergo nemôžu byť skutoční, pozn. red.). Aj tu sa treba vypracovať na takú psychickú stabilitu, v ktorej dokážeme ignorovať impulzy. 

Čo sa dá považovať za zlepšenie stavu?

Boli časy, keď som mal kompulzie od momentu, ako som sa zobudil, až do chvíle, keď som si ľahol a pokúšal sa zaspať. Podriaďoval som sa tomu, bol som slabý, mával som záchvaty, nemal som nijaký život, len OCD. Dnes som spokojný so svojím životom, som šťastný, viem sa tešiť z každej maličkosti, mám radosť zo života, vidím ju v každej sekunde, dokážem prežívať prítomnosť, existujem tu a teraz. Nepotrebujem nič k tomu, aby som bol šťastný.

Pred rokmi som si myslel, že naozaj šťastný vie byť len ten, kto nájde svoju polovičku… Myslel som si, že to závisí od toho, v akom partnerskom vzťahu sme. Určite, keď dvaja dokážu vytvoriť jeden celok, je to niečo neopísateľné a je to malý zázrak. Ale je to jeden z mnohých zázrakov. Zázrakom je vôbec, že tu sme, žijeme a tak ďalej. 

Z 18-tich hodín vykonávania kompulzií som teraz na cca 90 minútach. Teraz som spokojný. Ak by to takto zostalo do konca môjho života, nebudem sa sťažovať. Mne je takto dobre. Zažil som oveľa horšie stavy. Možno niekto, kto vykonáva kompulzie len hodinu denne, je z toho zničený. Čiže kedy je liečba úspešná? Je to znova individuálne. Ja pracujem na tom, aby som bol približne za rok na takej úrovni, že budem celkom OK. 

Plánujete vybudovať zdravotné stredisko pre pacientov s predmetnou poruchou. Ako ďaleko s touto myšlienkou ste?

Zatiaľ sme na začiatku. Robíme tomu celému osvetu. Bol by som rád, keby sme o 2 až 3 roky oslovili dosť ľudí na to, aby sme si mohli povedať, že sme už oslovili širokú verejnosť. Potom uvidíme. Dúfam v to, že časom naša snaha osloví nejakého politika, mecenáša, či sa ponúkne príležitosť použiť eurofondy alebo iné zdroje.


Ďalšie články